Reforma vzdelávania sa musí odohrať mimo tradičného školského systému.

V predchádzajúcich článkoch som prezentoval dôkazy k nasledujúcim tvrdeniam:

• 1. Detský inštinkt hrať sa a samostatne skúmať svoje okolie poskytoval základ vzdelávania mnohým generáciám lovcov a zberačov.
• 2. Aj súčasné deti sa môžu samostatne vzdelávať a aj sa tak úspešne vzdelávajú bez nútenia, bez zasahovania a bez usmerňovania dospelými, pokiaľ majú k dispozícii prostredie, v ktorom môžu nasledovať svoje záujmy, hrať sa a skúmať.
• 3. Tradičné školy vyzerajú tak, ako vyzerajú, z historických dôvodov. V ešte nedavnej minulosti ľudia verili, že hra nemá hodnotu, že detská tvrdohlavosť a svojvôľa musí byť zlomená a že všetky užitočné aktivity, vrátane učenia, vyžadujú drinu.

V dnešnej dobe si už značné množstvo ľudí uvedomuje vzdelávaciu hodnotu hier a skúmania a trápi ich, že deti dostávajú len relatívne málo priestoru a času pre tieto aktivity. Veria, že detská svojvôľa je pozitívnou vlastnosťou pre ich vlastný rozvoj, pre vzdelávanie a radosť zo života. Napriek tomu školy pokračujú vo vzdelávaní tak ako doteraz, dokonca s postupom času zaberá našim deťom školské vyučovanie a ďalšie dospelými organizované aktivity stále viac času. Prečo je tak ťažké zvrátiť tento trend? Prečo je tak ťažké zaviesť v školskom systéme zásadné zmeny? Nebudem predstierať, že poznám úplnú odpoveď na túto otázku, ale predstavím vám aspoň náčrt svojich myšlienok ohľadom vplyvov, ktoré bránia zásadným zmenám vzdelávacieho systému.

Normálnosť klasického školského vyučovania

Sociálni psychológovia často zdôrazňujú, že ľudia urobia čokoľvek, často aj bláznivé veci, aby vyzerali normálne. Ak sa správame odlišne, ostatní nás môžu odmietnuť a pre nás ako sociálne bytosti neexistuje nič horšie ako odmietnutie. Ak všetci v určitej kultúre obväzujú dievčatám chodidlá, čím ich prakticky zmrzačia, potom to robia aj skeptickí rodičia svojim dcéram len preto, aby nevyzerali divne. Ak všetky deti v susedstve chodia do klasickej školy, potom dieťa, ktoré chodí do alternatívnej školy alebo vôbec do školy nechodí, považujú ostatní za divné a jeho rodičov často považujú nielen za divných, ale aj nedbalých.

Ako jeden z dôkazov o tom, ako veľmi stotožňujeme deti s klasickou školskou dochádzkou, vypočujte si akúkoľvek konverzáciu (alebo pokus o konverzáciu) dospelého s dieťaťom: „V akom si ročníku?“ „Aký je tvoj obľúbený predmet“ „Páči sa ti tvoj učiteľ?“ „Tešíš sa po prázdninách do školy?“ Pri deťoch, ktoré do klasickej školy nechodia, musíme hľadať úplne nové spôsoby konverzácie.

Nové školy založené na iných princípoch ako tie klasické priťahujú relatívne málo študentov, a to aj medzi prívržencami alternatívnych škôl, práve kvôli strachu z „nenormálnosti“. Deti takých rodičov, ktorí sa pre tieto školy rozhodli, potrebujú veľa sociálnej podpory, aby tento strach prekonali, a ich rodičia často ešte viac.

Samonaplňujúce sa proroctvo tradičných škôl

Tradičná školská výučba presadzuje spôsoby myslenia a správania, ktoré robia z jej predpokladov samonaplňujúce sa proroctvo. Tieto predpoklady sa zdajú byť na prvý pohľad pravdivé, pretože ich hodnotíme v kontexte tradičnej školskej výučby a pomocou kritérií, ktoré sme si osvojili práve v tomto systéme.

Pre ilustráciu sa zamyslime nad týmto príkladom: Školy potrebujú motivovať deti, aby sa učili. Mnohokrát som sa stretol s rodičmi, ktorí si myslia, že nekonvenčné školy ako je Sudbury Valley vyhovujú len a len „samo-motivovaným“ deťom, ale už by neboli vhodné pre ich deti, ktoré „samo-motivované“ nie sú. A ich deti si myslia to isté. Hovoria napríklad toto: „Potrebujem učiteľa, ktorí ma k niečomu dokope, inak by som sa celý deň len flákal.“ Prečo si ľudia v našej kultúre myslia, že deti školského veku by sa nič nenaučili, ak by ich nikto nenútil? Takmer nikto nemá tento pocit u detí predškolského veku, a lovci a zberači si to dokonca nemyslia o deťoch akéhokoľvek veku.

Jedným z dôvodov takého vnímania pochádza z toho, že naša kultúra prijala definíciu vzdelávania vytvorenú školským systémom. Ak učenie definujeme ako vykonávanie školských úloh alebo práce, ktorá pripomína vykonávanie školských úloh, potom je určite pravdou, že deti, ktoré nechodia do klasických škôl alebo ktoré navštevujú Sudbury Valley, strávia veľmi málo času „učením.“ Namiesto toho trávia väčšinu času hraním a skúmaním, často nepredvídateľnými spôsobmi, a kultúrne vedomosti a schopnosti pochytia ako vedľajší efekt svojej vlastnej aktivity.

Ďalším dôvodom je, že deti v klasickej škole venujú celý deň písaniu testov a konaniu práce, ktorú robiť nechcú, a potom trávia svoj voľný čas odpočívaním a ničnerobením podobne ako ich rodičia po stresujúcom pracovnom dni. Toto usporiadanie narušuje príležitosti naplno sa venovať hrám, skúmaniu a konverzáciám, ktoré považujeme za vzdelávacie. Ďalším príkladom samonaplňujúceho sa školského proroctva je toto: Dobré výsledky v škole predurčujú následný úspech v živote. Toto proroctvo sa stalo pravdou, pretože sme vytvorili svet, v ktorom je „úspech“ v podstate definovaný dobrými výsledkami v škole. Úlohou detí je získať dobré známky, za ktoré ich čaká veľa odmien. Dobré známky sú kritériom postupu do ďalšieho ročníka školského systému, pre umiestnenie sa v školskej „sieni slávy“, pre spôsobilosť športovať, pre prijatie na vysokú školu, pre nomináciu do rôznych spolkov, pre uznanie dospelými a podobne. A tak je samozrejmé, že ak sú všetky tieto veci meradlom úspechu, potom výborný výkon v škole (meraný pomocou známok) predznamenáva následný úspech.

Ďalej sme neustále bombardovaní štatistikami o vplyvu dĺžky školskej dochádzky a kariérnym úspechom z hľadiska príjmu. Lenže túto koreláciu spôsobuje viacero faktorov, ktoré so vzdelávaním nemajú nič spoločné. Uvádzam tri takéto dôvody: (1) Vytvorili sme svet, v ktorom je podmienkou nástupu do určitého zamestnania s vysokým príjmom, aké sú v oblasti práva, zdravotníctva alebo manažmentu, určitý počet rokov vyššieho vzdelávania. V takom svete počet rokov strávených v škole nevyhnutne koreluje s výškou príjmu.

(2) Vytvorili sme svet, v ktorom je „úspech“ viac alebo menej priamo definovaný dobrými známkami počas mladosti a vysokým príjmom v dospelosti. V takom svete budú ľudia, ktorí sú vysoko motivovaní k úspechu podľa tradičných štandardov, tvrdo pracovať, aby získali dobré známky v škole a peniaze v dospelosti, a voila, máme koreláciu. Tiež sme vytvorili svet, v ktorom veľmi málo ľudí navštevuje netradičné školy, takže rodičia ani ich deti nemajú možnosť vidieť absolventov takýchto škôl. Nevidia preto ani to, že úspech sa dá dosiahnuť aj iným spôsobom. (3) Deti z bohatých rodín si môžu dovoliť byť v škole dlhšie ako tie z chudobných, čím získajú viac školskej výučby. Deti z bohatých rodín tiež majú viac príležitostí získať vysokopríjmové zamestnania, pretože ich rodiny majú viac známostí a iných výhod ako chudobnejšie rodiny. Toto tiež prispieva k vytvoreniu korelácie medzi počtom rokov školskej dochádzky a následným príjmom.

Z týchto a ešte iných dôvodov je celková korelácia medzi školskou dochádzkou a „úspechom“ vo svete, ktorý sme vytvorili, nevyhnutná. Neexistuje štatistický spôsob ako zistiť, či táto korelácia vôbec má niečo spoločné s tým, čo sa v škole naučíme.

Zakorenenie vzdelávacieho biznisu

Ďalším dôvodom ťažkopádnosti, ktorá bráni skutočnej zmene vzdelávacieho systému, súvisí s faktom, že vzdelávací systém sa masívne zakorenil v spoločenskom zriadení. V súčasnej dobe pracuje v Spojených štátoch asi 6,8 milióna učiteľov. (U.S. Census Bureau). Napriek bežnej mienke zarábajú učitelia viac ako ľudia v priemerných kancelárskych alebo profesionálnych zamestnaniach (Greene & Winters, 2007), a užívajú si výhody spojené s udržaním si zamestania, skvelé penzie a veľa voľného času. Pedagogické školy, ktoré pripravujú učiteľov do klasických škôl, predstavujú veľkú časť vyššieho vzdelávania. Vydávanie učebníc je tiež lukratívny biznis. Radikálna zmena nášho vzdelávacieho systému by toto všetko narušila, keďže by znížila náš dopyt po „tradičných učiteľoch“. Nepotrebovali by sme už pedagogické školy a ani väčšinu klasických učebníc.

Veľa ľudí v našej spoločnosti má ekonomický záujem nielen na udržaní, ale aj na rozšírení tradičného vzdelávania. Čím viac hodín a rokov v škole musia mladí ľudia stráviť v škole, tým viac učiteľov, školských správcov, pedagogických profesorov a autorov učebníc môžeme zamestnať. Vzdelávací biznis je rovnaký ako akýkoľvek iný biznis; sa snaží neustále expandovať v prospech tých, ktorí z neho profitujú.

Vzdelávací priemysel prekvitá vďaka malým zmenám a módnym výstrelkom. Nové myšlienky o tom, ako motivovať deti, zavádzanie nových predmetov a nových spôsobov vyučovania starých predmetov (ako je „nová nová nová matematika“) poskytujú prácu pedagogickým profesorom a vydavateľom učebníc. Zásadná zmena, o ktorej som v predchádzajúcich kapitolách hovoril, by všetko toto narušila.

Postupná zmena nefunguje

Ďalšou prekážkou zásadnej zmeny vzdelávacieho systému je fakt, že sa nemôže uskutočniť postupne vnútri škôl alebo školského systému. Zmena si vyžaduje celkovú a zásadnú zmenu v prístupe; od vzdelávania, ktoré organizujú a riadia učitelia, k prístupu, že si každý študent riadi svoje vlastné vzdelávanie. Toto sa nedá spraviť postupne. Kým učitelia stanovujú školské osnovy, bez ohľadu na to, aký veľký výber ponúknu, študenti budú tento výber vždy považovať za prácu učiteľov, nie za svoju vlastnú. A kým budú učitelia študentov hodnotiť, bez ohľadu na to, ako to budú robiť, študenti sa budú snažiť naplniť očakávania učiteľa a nebudú si určovať a napĺňať svoje vlastné očakávania.

V skutočnosti môže väčší výber a menej jasne definované spôsoby hodnotenia v tradičnom školskom systéme stresovať študentov ešte oveľa viac. Po takýchto „liberálnych“ zmenách môže každý študent len hádať, čo od neho učitelia presne chcú a aké sú kritériá hodnotenia. Škola sa tak stáva tréningom v čítaní myšlienok. Myslím si, že v rámci tradičného školského systému je najlepším spôsobom vyučovania ten, v ktorom sa nastavia požiadavky a kritériá čo možno najjasnejšie, aby študenti tieto požiadavky mohli splniť s minimálnymi obavami z toho, že budú márniť čas štúdiom nesprávnym informácií.

V rámci tradičného školstva tiež nemôžeme očakávať postupné zrušenie známkovania na jednotlivých predmetoch. Predpokladajme, že do osnov zavedieme predmet, na ktorom študenti nebudú dostávať známky. Stane sa pochopiteľne iba to, že väčšina študentov nebude na tomto predmete robiť nič ani keby chceli. V systéme, kde sa ostatné predmety známkujú, vyzerá neznámkovaný predmet ako nepodstatný. Ako môže usilovný študent odôvodniť čas strávený nad predmetom, ktorý sa neznámkuje, keď ostatné sú? Aby bolo možné tento spôsob uvažovania zmeniť, musí sa zmeniť celý systém.

Ako teda môže nastať zmena?

Zásadná zmena vzdelávania napriek všetkému nastáva mimo tradičného školského systému. Nastáva medzi skupinami rodín, ktoré sa rozhodli nedať svoje deti do školy, (pričom ich nechávajú učiť sa doma bez osnov a známkovania) a medzi ľuďmi, ktorí zakladajú školy napríklad podľa modelu školy Sudbury Valley. Ľudia v týchto hnutiach medzi sebou vytvorili nové spoločenské normy, ktoré im umožňujú prekonávať prekážky súvisiace so správaním, ktoré môžu bežní ľudia považovať za abnormálne. Ich pozorovanie vlastných detí ich vedie k tomu, že sa na vzdelávanie dívajú v úplne inom svetle ako na činnosť, ktorú môžeme u detí obdivovať a užívať si, ale nie kontrolovať. Spoznali tiež veľa ľudí, ktorí sa vzdelávali sami, slobodne a šťastne, bez tradičného školského systému, a ktorí žijú úspešné životy podľa akejkoľvek zmysluplnej definície slova úspech. Vďaka tomu uvideli pravú tvár samonaplňujúcich sa proroctiev klasického vzdelávania.

Nemáme najmenší dôvod znepokojovať sa budúcnosťou vzdelávania. Len si musíme uvedomiť, že skutočná reforma nenastane vnútri zabehnutého školského systému. Bude pokračovať mimo neho. Postupná zmena nastane vďaka tomu, že sa stále viac ľudí rozhodne nezapísať svoje deti do tradičnej školy alebo sa rozhodne, že už do školy viac chodiť nebudú. Aby sa toto mohlo stať, musíme zabezpečiť, aby mali ľudia legálnu možnosť tak spraviť, čo by malo byť na politickej úrovni najvyššou prioritou pre tých z nás, ktorí snívame o svete, kde sa deti vyvíjajú slobodne a šťastne a kde odmalička zažívajú demokraciu naplno s právami i povinnosťami, ktoré k nej neodmysliteľne patria.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.