Rozdelenie detí podľa veku narušuje prirodzené spôsoby detského učenia

Jedným z najzvláštnejších a podľa môjho názoru najškodlivejších aspektov správania sa k deťom je náš zvyk k rozdeleniu detí do tried a skupín podľa veku. Robíme to nielen v škole, ale stále častejšie aj v mimoškolských prostrediach, čím ochudobňujeme deti o nesmierne cennú zložku ich prirodzeného sebavzdelávania.

Veková segregácia začala prevažovať asi v tom istom čase, keď vo svete dominovala priemyselná výroba na montážnych linkách. Implicitná analógia je dosť zrejmá. Školský systém rozdelený na ročníky zaobchádza s deťmi ako s položkami na montážnej linke pohybujúcimi sa na dopravníku od jednej zastávky k druhej (z jedného ročníka do druhého), všetky rovnakou rýchlosťou. Na každej zastávke pracovník (učiteľ) pridá k produktu nejakú novú časť (jednotku vedomostí). Na konci linky továreň vypľuje kompletné, nové, dospelé ľudské bytosti, všetky vyrobené podľa špecifikácií výrobcu (profesionálneho pedagóga).

Samozrejme každý, kto má alebo pozná nejaké dieťa vrátane tých, ktorí pracujú v školstve, vie, že tento pohľad na detský vývoj je úplný nezmysel. Deti nie sú pasívnymi produktmi, ku ktorým môžeme pridávať ďalšie časti, ani nie sú nedokončenými dospelými, ktorých treba postaviť kúsok po kúsku v stanovenom poradí. Deti sú kompletné ľudské bytosti, ktoré potrebujú kontrolovať svoj vlastný život a ktoré, napriek nášmu nátlaku, trvajú na tom učiť sa, čo chcú a precvičovať zručnosti, ktoré chcú precvičovať. Nemôžeme ich zastaviť. Všetci by sme na tom boli lepšie, ak by sme boli v tomto smere s nimi a nie proti nim.

V predchádzajúcich článkoch som popisoval prostredia, v ktorých sa deti vzdelávajú samy, bez usmerňovania dospelými. Písal som konkrétne o sebavzdelávaní v skupinách lovcov a zberačov a v školách typu Sudbury Valley. Významnou vlastnosťou týchto prostredí je to, že deti sa pravidelne stýkajú s ostatnými deťmi z najrôznejších vekových kategórií. Antropológovia tvrdia, že voľné vekové miešanie je kľúčovým prvkom sebavzdelávania detí lovcov a zberačov, a Daniel Greenberg už po mnoho rokov píše o tom, že voľné vekové miešanie je kľúčom k sebavzdelávaniu v škole Sudbury Valley, ktorú pomáhal založiť.[1]

Pred niekoľkými rokmi sme spolu s Jayom Feldmanom (ktorý bol v tom čase ešte študentom a pomáhal mi s výskumom) vykonali niekoľko štúdií zaoberajúcich sa vekovo premiešanými interakciami v škole Sudbury Valley, ktoré sa zameriavali na:

• a) zistenie, ako často dochádzalo k interakcii medzi deťmi rôzneho veku,
• b) identifikovanie kontextu, v rámci ktorého k tomu dochádzalo,
• c) identifikovanie spôsobov, ktoré prispievali k sebavzdelávaniu.

Keď deti majú na výber, trávia viac času s mladšími alebo staršími deťmi.

Školu Sudbury Valley navštevuje približne 170 – 200 študentov, ktorých vekový rozsah je od 4 do 18 rokov, a niekedy aj starších. Študenti sa počas celého dňa môžu voľne pohybovať po pozemku školy a môžu sa s kýmkoľvek stýkať. Škola je dostatočne veľká na to, aby sa študenti mohli stretávať len so svojimi rovesníkmi, ak by chceli. To však väčšinou nerobia. V našej kvantitatívnej štúdii sme zistili, že viac ako 50 % interakcií sa udialo medzi študentmi, ktorých vekový rozdiel presahoval dva roky a 25 % s vekovým rozdielom viac ako 4 roky.[2] Vekové miešania boli zvlášť časté počas hier. Aktívne hry najrôznejších druhov boli vekovo premiešané omnoho viac ako diskusie, ktoré nezahŕňali hry.

V niekoľkých nasledujúcich článkoch tohto blogu rozoberiem rôzne výhody vekovo premiešaných prostredí z hľadiska sebavzdelávania, pričom použijem príklady z našich pozorovaní v Sudbury Valley.[3] Jedna jasná výhoda, ktorá bude témou pre zvyšok tohto článku, je nasledovná:

Vekové miešanie umožňuje mladším deťom zúčastniť sa a učiť sa prostredníctvom aktivít, ktoré by samy alebo s deťmi rovnakého veku robiť nemohli.

V 30. rokoch 20. storočia ruský vývojový psychológ Lex Vygotsky popísal koncept, ktorý nazval zóna najbližšieho vývoja. Definovaný ju ako oblasť aktivít, ktoré dokáže dieťa zvládnuť vďaka spolupráci s ostatnými, ktorí sú zdatnejší, ale ktoré nedokáže zvládnuť samo alebo s deťmi na rovnakej úrovni vývoja.[4] Vygotsky tvrdil, že deti sa učia najlepšie, ak sa stýkajú s deťmi v zóne ich najbližšieho vývoja. Pedagogickí profesori Vygotského koncept často používajú na opis interakcií medzi dospelými učiteľmi a žiakmi, ale tento koncept sa podľa môjho názoru oveľa viac vzťahuje na prirodzené interakcie detí rôznych vekových skupín.

Pre ilustráciu tohto konceptu si predstavte dve štvorročné deti, ktoré sa snažia hádzať si loptičkou.[5] Nejde im to. Ani jedno z nich nedokáže hodiť loptičku dostatočne rovno, aby ju druhé dokázalo chytiť, teda táto hra nikoho nebaví a rýchlo skončí. Teraz si predstavte štvorročné dieťa hrajúce rovnakú hru s osemročným. Staršie dieťa dokáže chytiť nepresné hody mladšieho, čo môže byť pre neho zábavná výzva, a tiež dokáže hodiť loptičku dostatočne rovno priamo do natiahnutých rúk mladšieho, ktoré si tak môže užívať radosť z chytania. A tak hádzanie si loptičkou je hrou v zóne najbližšieho vývoja štvorročného dieťaťa. V prostredí segregovanom podľa veku, kde sú iba štvorročné deti, by k hádzaniu loptičkou nedochádzalo, ale vo vekovo premiešanom prostredí, kde sú aj osemročné aj štvorročné deti, je hádzanie si loptičkou v rámci možností každého.

Každý deň môžete v Sudbury Valley nájsť mladšie deti hrajúce hry so staršími, ktoré by s rovesníkmi hrať nemohli. Ide nielen o intelektuálne, ale tiež atletické hry. Hrajú sa spolu nie preto, že by to od nich niekto vyžadoval, ale pretože chcú. Mladšie deti prirodzene priťahujú aktivity a osobnosti starších a staršie deti si užívajú príležitosti pre interakcie s mladšími.

Ďalší príklad intelektuálnej hry v zóne najbližšieho vývoja: V niekoľkých prípadoch sme pozorovali sedem až osemročné deti hrajúce zložité kartové hry v skupinách so staršími deťmi. Mladšie deti by samy také hry nemohli hrať. Nedokázali by dostatočne dlho udržať pozornosť, sledovať pravidlá a ani držať karty rovno, aby do nich ostatní nevideli. So staršími deťmi ale hrať mohli, pretože práve ony dávali pozor na pravidlá, pripomínali im, čo majú robiť, keď to bolo potrebné, a niekedy im poradili aj so stratégiou: „Dávaj pozor.“ „Snaž sa zapamätať si, aké karty už boli odohrané.“ „Premýšľaj, než položíš kartu, aby si nepoložil kartu, ktorú ostatní môžu vziať.“ Pozornosť, pamäť a prezieravosť sú prvkami toho, čomu bežne hovoríme inteligencia. Počas hrania kartových hier, ktoré hrali čisto pre zábavu, staršie deti pomáhali mladším s vývinom ich inteligencie.

Vygotského koncept nám tiež pomáha porozumieť tomu, ako sa mladšie deti v Sudbury Valley učia čítať. Deti, ktoré ešte nevedia čítať alebo vedia čítať len trochu, pravidelne hrajú hry (obzvlášť počítačové hry), ktoré zahŕňajú čítanie textov, s deťmi, ktoré už vedia čítať plynule. Čitatelia nahlas čítajú to, čo ostatní nedokážu, a počas toho sa nečitatelia postupne stávajú čitateľmi.

Vekové miešanie umožňuje mladším deťom zúčastňovať sa aj dobrodružstiev, ktoré by boli pre ne samotné alebo so skupinou rovnako starých detí príliš nebezpečné. Deti sa neboja ísť do lesa so staršími deťmi, ktoré les už poznajú. Podobne aj malé deti, ktoré ešte neliezli po stromoch, sa neboja vyliezť na nižšie vetvy, ak sú pod nimi väčšie deti pripravené ich chytiť a prípadne im poradiť.

V skupine rovnako starých detí je rozsah možných aktivít obmedzený vedomosťami a schopnosťami týchto detí. V spolupráci so staršími deťmi však takmer neexistujú hranice toho, čo by sa spoločne dalo robiť!

---

[1] Greenberg, D. (1992). Sudbury Valley´s secret weapon:Allowing people of different ages to mix freely at school. In D. Greenberg (Ed.), The Sudbury Valley School experience, 3rd ed. Framingham, MA: Sudbury Valley School Press.

[2] Gray, P. and Feldman, J. (1997). Patterns of age mixing and gender mixing among children and Adolescents at an ungraded Democratic school. Merrill-Palmer Quarterly, 43, 67–86.

[3] Gray, P. and Feldman, J. (2004). Playing in the Zone of Proximal Development: Qualities of Self-Directed Age Mixing Between Adolescents and Young Children at a Democratic School. American Journal of Education, 110, 108–145.

[4] Vygotsky, L. (1978). Interaction between learning and development. In M. Cole, V. John-Steiner, S. Scribner, and E. Souberman (EDS), Mind and society: the development of higher psychological processes. Cambridge, MA: Harvard University Press.

[5] Gray, P. The value of age-mixed play. Education Week, April 16, 2008.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.