Volám sa Šárka Winter, bývam v južnom Francúzsku a s mojím mužom máme dohromady 8 detí (medzi tromi a pätnástimi rokmi), ktoré sa učia doma. Deti sa učia formou unschoolingu, teda čerpajú z toho, čo práve zažívajú a alebo čo je práve zaujíma, a to potom prehlbujeme a rozširujeme. Snažíme sa, aby ich túžba učiť sa a objavovať rástla a aby ľahko našli na svojej ceste životom to, čo ich naozaj zaujíma.

Čo Vás priviedlo k unschoolingu?

Keď prvé dieťa dosiahlo školského veku, bolo mi jasné, že ho do „normálnej“ školy dať nechcem. Začala som sa zaujímať o alternatívne školy, ktoré sú však vo Francúzsku veľmi drahé, a pretože som si zo začiatku výučbu doma nedokázala predstaviť, dieťa som zverila s ťažkým srdcom do školy klasickej. Vďaka učiteľke alternatívneho rázu sa dcére v škole viacmenej páčilo aj cez každodenný stres, bolesti brucha a psychickú a fyzickú únavu (škola vo Francúzsku je povinná od piateho roku veku a vyučovanie trvá do 17 hodiny, stredy sú síce občas voľné, ale nie je to pravidlom všade a niektoré staršie deti sa učia aj v sobotu).

Pohár mojej trpezlivosti však pretiekol po tom, čo dcére pridelili novú učiteľku „zo starej školy“ a tá deťom zakázala pri vyučovaní smiať sa, maľovať sa alebo hovoriť pod hrozbou trestu (stokrát napísať: „nie som v škole, aby som sa smiala, hovorila atď“). Tiež je nútila odriekať vety naspamäť a iné podivnosti a to bola pre mňa posledná kvapka .

Náhodou som narazila (alebo to nebola náhoda?) na rodinu, ktorá svojich päť detí učila doma štýlom unschoolingu a tá mi poradila, v ktorom kraji je sieť rodín učiacich svoje deti doma najhustejšia.

Po presťahovaní sme začali. S chýbajúcimi informáciami mi pomohla práve skupina rodičov, ktorá sa niekoľkokrát týždenne schádza, aby sa deti mohli spolu hrať a učiť sa jedno od druhého. Tiež si tu rodičia navzájom radia s každodennými starosťami, spoločne navštevujú divadlá, kiná, múzeá a vymýšľajú rôzne aktivity. Tu som tiež stretla svojho terajšieho muža. Žil sám so svojimi štyrmi deťmi, ktoré nikdy do školy nevstúpili a ich vyspelosť a inteligencia je naozaj neprehliadnuteľná .

Najprv som zastávala názor, že sa moja dcéra musí denne naučiť určité učivo, aby sme „splnili plán“, ktorý sa od nás očakával pri testoch pripravovaných inšpektormi. Od tohto nápadu som však skoro upustila, pretože moja dcéra nechcela o žiadnom učení ani počuť. Bolo mi jasné, že si potrebuje oddýchnuť od školského stresu a psychického vyčerpania. To trvalo skoro rok (!), počas ktorého hlavne umelecky tvorila, chodila do prírody a sem tam niečo napísala alebo spočítala. Chcela som jej dať plnú dôveru a počkať, až sa sama „odhodlá“, ale musím povedať, že som sa občas obávala, či toto obdobie vôbec niekedy skončí. Znenazdania sa dcéra začala sama zaujímať o učenie jazykov, chcela vyskúšať svoje matematické schopnosti a bavilo ju písať poviedky, skladať piesne a čítať knihy, ktoré ju predtým vôbec nelákali! A to trvá dodnes.

Na unschooling nedám dopustiť, pretože vďaka nemu sa dôvera a rešpekt medzi rodičmi a deťmi upevňuje, život detí je prirodzený a nesmierne bohatý na podnety, majú možnosť učiť sa to, čo je naozaj zaujíma a venovať sa tomu napríklad celý mesiac v kuse. A hlavne: baví je to!

Čo Vám najviac pomohlo v priebehu prvého roka unschoolingu, kedy dcéra nechcela o učení ani počuť? A bol tam nejaký konkrétny impulz, kedy sa sama začala učiť?

Najviac mi pomohli ľudia, ktorí už dlhšiu dobu unschooling prevádzkovali. Podrobne mi vysvetlili, ako sa v danej situácii zachovať, nebáť sa a dôverovať dieťaťu za každú cenu, pretože keď dieťa cíti dôveru rodičov, začne veriť aj samo sebe.

Škola sebadôveru ničí, deťom je predkladané učivo, ktoré by podľa rozhodnutia niekoľkých dospelých malo dieťa poznať a ak ich nepozná, je považované za zlého žiaka. Dieťa už potom nevie, čo by ho mohlo naozaj zaujímať, dostáva podvedome informáciu, že nie je schopné samo vedieť, čo je pre neho najlepšie a že je potrebné, aby mu niekto neustále pomáhal a ukazoval, čo sa má učiť, ako sa to učiť a v ktorú dobu sa to učiť.

Deti sú vláčené školskými rokmi ako bábky, sú brané ako prázdne nádoby, ktoré je nutné za každú cenu naplniť určitými informáciami v určitú dobu.

Dieťa, ktoré si verí, skúma s radosťou všetky informácie, ktoré ho zaujímajú, samo si ich vyhľadáva a vlastne sa nikdy učiť neprestáva.

A na mojej dcére som po prvom roku „ničnerobenia“ pozorovala, ako sa jej sebadôvera vracia a pomaličky, potichu sa odhodláva pustiť sa do niečoho sama. Povedala by som, že impulzom bolo to, že zistila, kto naozaj je a čo ju baví a za tým išla. Ono vlastne to ničnerobenie je veľmi dôležitou fázou, kedy dieťa, poznačené školou má konečne čas na to sa zastaviť, nadýchnuť sa, pozorovať seba aj ostatných viac do hĺbky a rozjímať o tom všetkom.

Pozorovala ste tento počiatočný nezáujem o učenie aj u Vašich ostatných detí?

Nie, ostatné deti, ktoré školu nezažili sú natoľko činné v doménach, ktoré je práve zaujímajú, že je občas musím aj krotiť. Ale každé dieťa sa učí iným spôsobom:

Druhá dcéra (5) začala nedávno čítať, baví ju písať i počítať, denne ma žiada o nejakú prácu.

A syn (9), ten by najradšej behal neustále po lese a staval skrýše. Nikdy nevydrží pri stole niečo písať, ale čítať začal sám, ani nevieme ako, v 7 rokoch, a len čo si sadne ku knihe, je ťažké ho od nej odtrhnúť.

Najstarší z chalanov sa naučil sám hovoriť plynule anglicky (!), prečíta jednu hrubú knihu týždenne a nasáva informácie neuveriteľnou rýchlosťou, že ma to až udivuje. To isté ďalšie deti, každé je jedinečné a vyniká v niečom inom, ale vždy naplno!

Často počúvam argument, že unschooling nie je pre všetky deti. Ako by ste na neho na základe Vašich skúseností reagovala?

Myslím, že unschooling je skôr len pre niektorých rodičov. Aj ja som po nejakú dobu skúšala hľadať cestu k tomu, aby som sa zbavila naprogramovaných spôsobov školskej výučby a nestresovali sa tým, že deti nevedia to či ono v rovnakom čase ako tie ostatné.

S názorom, že by unschooling nebol dobrý pre niektoré deti, som sa zatiaľ nestretla. Všetky deti, ktoré poznám a ktoré sa učia týmto spôsobom žiadny špeciálny problém nemajú, ale je možné, že sú výnimky.

Podľa môjho je to hlavne na rodičoch.

Ako to u Vás vyzerá v praxi? Čo deti cez deň robia? S kým sa stýkajú? O čo sa najviac zaujímajú?

Každý deň je iný a väčšinou sa vyvíja sám, záleží na rodičoch i deťoch, na kurzoch, ktoré v daný deň sú a alebo mimodomácích aktivitách ponúkaných skupinou rodičov z nášho kraja (asi 30 rodín).

Prebúdzame sa okolo ôsmej až desiatej, raňajkujeme a po raňajkách si každý vyberie, čo by chcel robiť. Pre mladších je to písanie, počítanie, čítanie, alebo môžu ísť k susedom, u ktorých sa deti taktiež učia ráno doma. Starší si vyberajú aj z rôznych jazykov (angličtina, japončina, španielčina), rozprávame sa o histórii (na tú je dobrý môj manžel) alebo pozerajú na nejaký zaujímavý dokumentárny film o cudzích krajinách, prírode, chémii a fyzike atď. Niektoré deti mi potom pomáhajú variť, iné sa starajú o najmladšieho.

Po obede väčšinou dokončujeme čo kto začal a potom ideme buď do kurzu niektorého z detí, do knižnice, herne alebo na stretnutie s inými rodinami.

Dvaja najstarší chlapci (15 a 13) hrajú divadlo a pripravujú dve predstavenia ročne (vždy s veľkým úspechom) a ten starší nedávno začal dokonca písať divadelné hry, naučil sa sám hovoriť plynule anglicky a za svoj ​​krátky život prečítal už peknú hromadu kníh všetkých žánrov. Ten mladší taktiež rád číta a prekypuje neuveriteľnou predstavivosťou. Nedávno nás všetkých prekvapil tým, že si sadol za klávesy a za týždeň sa naučil sonátu pre Elišku od Beethovena bez chyby, bez toho, aby predtým kedy na klavír hral.

Najstaršie z dievčat (14) maľuje osem hodín týždenne s dospelými vo výtvarných kurzoch vedených profesionálny umelkyňou, učí sa japonsky s jednou susedkou, ktorá žila dlho v Japonsku, a tento rok by rada pridala španielčinu. Nedávno zložila krásnu pieseň, text i s hudbou, rada píše poviedky, hrá na tri hudobné nástroje.

Druhé dievča (11) je šampiónkou v gymnastike – tento rok získala tri zlaté medaily a jeden pohár so svojím tímom. Taktiež veľká čitateľka, vo svojich deviatich rokoch už hltala knihy určené svojou zložitosťou pre staršie deti, hrá na klavír, veľmi činorodá – často niečo píše, počíta alebo vyrába, práve v túto dobu chytá rôzny hmyz a pozoruje ho v teráriu.

Dvaja prostrední chlapci (9 a 8 rokov) radi behajú vonku, v posledných dňoch so susedovými chlapcami stavajú prístrešok v lese, neustále vymýšľajú rôzne príbehy, obaja sa naučili čítať sami a čítajú radi. Starší chodí na atletiku, hrá tenis a robí dlhé výlety na bicykli. Mladší veľa spieva.

Najmladšia z dievčat je rodená hviezda: neustále spieva piesne, ktoré sama skladá, tancuje alebo vymýšľa dialógy s bábikami, ktoré sa veľmi podobajú divadelnému predstaveniu. Začína čítať a rada pozerá do kníh s obrazmi. Najmladší chlapec (3 roky) rád maľuje, modeluje či objavuje, ako čo funguje a rád jazdí na bicykli.

Keď práve nemáme kurzy, chodíme do knižnice alebo herne (miesto s množstvom hračiek pre mladšie a spoločenskými hrami pre staršie deti), kde sa schádzame raz týždenne s ostatnými rodičmi, oznamujeme si rôzne dôležité informácie alebo napríklad pletieme. Každý týždeň niektorí z rodičov ponúkajú rôzne aktivity, ktoré sa opakujú (tento rok je to napríklad capoeira, cirkusová akrobacia, plávanie, šitie, joga a iné), náhodné stretnutia, kde sa deťom ponúkajú najrôznejšie umelecké aktivity alebo návštevy expozícií, múzeí, prírodných parkov, či zaujímavých miest.

Doma veľa maľujeme, spievame, tancujeme, spracovávame keramickú hlinu, hráme rôzne hry, niekedy sa deti zapájajú do výroby malých predmetov zo skla v našom ateliéri. Často sa prechádzame po okolí a zbierame ovocie či rastliny, ktoré potom spolu spracovávame doma. Pracujeme na záhradke (niektoré deti s radosťou pomáhajú, iné radšej jedia výpestky) a keď niečo staviame (ako napr. pred rokom kurník pre sliepky) alebo opravujeme auto, starší chlapci sú vždy pri tom a pomáhajú s nadšením.

Okrem iného s deťmi veľa a často debatujeme a filozofujeme o všetkom, čo koho zaujíma, a každý môže povedať svoj ​​názor. Televízia a počítač sú u nás skvelými pomocníkmi na získanie informácií, ktoré nás práve zaujímajú, alebo ku komunikácii.

Najstaršie deti sú takmer v „stredoškolskom“ veku. Ako bude ich vzdelávanie pokračovať?

To záleží na nich. Nikam je neženieme, pretože veľmi dobre vieme, že ak sa rozhodnú vstúpiť do nejakej školy, urobia všetko pre to, aby sa dostali, kam chcú a v ten pravý čas. Ak by sme ich nútili, nebude to mať pre nich žiadny význam. Tak teda zatiaľ čakáme a pozorujeme, kadiaľ sa vydajú.

Sme presvedčení, že žiadna škola kvalitu života jedinca v ničom neovplyvní, ak pre ňu nie je naozaj motivovaný a vie, prečo do nej chodí. Veď koľko mladých nastúpilo do škôl, ktoré je vôbec nezaujímali, len preto, že nevedeli, kam inam ísť, alebo im nebola ponúknutá žiadna iná možnosť?

Ako si predstavujete ideálnu situáciu v oblasti vzdelávania na celospoločenskej úrovni? A ako sa k tomu dopracovať?

Táto otázka je veľmi zložitá – nápadov na zlepšenie situácie v oblasti vzdelávania tu bolo už veľa (Komenský, Montessori, Steiner, Freinet, A.S. Neill…) a s akými úžasnými výsledkami! Zaujímalo by ma, prečo už sa aspoň niektoré z týchto metód nepoužívajú v klasickom školstve a zostávajú stále v škatuľke „alternatívne“ a najmä vo Francúzsku sú vo väčšine prípadov odsudzované?

Odpoveď na prvú otázku je teda jednoduchá: nápady by boli. Avšak druhá otázka zostáva bez odpovede – zaleží na očakávaní každého rodiča, jeho potrebách, možnostiach a spokojnosti s doterajším systémom.

Mojím názorom je, že školstvo potrebuje dôkladnú reformu a je nutné začať úplne od začiatku. Viem, že veľa ľudí svojimi názormi prekvapím a rozhorčím, ale tým, že mám možnosť pozorovať viac detí a ich samostatný vývoj – výučbou v domácom prostredí, nemôžem veriť tomu, že klasická škola je pre nich to najlepšie. Zároveň chápem, že existuje veľa rodičov, ktorí nemajú také šťastie pracovať a učiť svoje deti doma.

Avšak keby som mohla niečo zmeniť, bolo by to hlavne toto: rodičia učiaci doma by boli podporovaní štátom, rovnako ako vznik malých školičiek v každej dedine (aby to žiadne dieťa nemalo do školy ďaleko), tvorených združením rodičov, starých rodičov a všetkých, ktorí by radi zdieľali s deťmi to, čo vedia. Škola by sa mala podobať skôr domácemu prostrediu, bez stresu a nátlaku, kde by si staršie deti mohli okrem iného zvoliť učivo, ktoré je práve zaujíma, bez ohľadu na vek a v podobe niekoľkých rôznych ateliérov.

Učivo by sa nikomu nenútilo, len by sa ponúkalo v atraktívnej forme napríklad hrou, užitím učiva v praxi (varením, záhradničením, šitím, drevovýrobou, a pod.), cestovaním, návštevou zaujímavých a kultúrnych miest, učením sa v prírode pri peknom počasí, bohaté na kreativitu, imagináciu, tanec, pohyb, spev, kreslenie, ekológiu. Pre väčšie deti by bolo určite príťažlivé učivo na počítačoch.

Učiteľ by mal byť niekým, kto deti sprevádza, rešpektuje ich, odpovedá na otázky, podporuje komunikáciu a podnecuje k premýšľaniu. Medziľudské vzťahy a filozofie by boli súčasťou každého krúžku. Známkovania a testy by mali byť odstránené (a to čo najskôr!), dbalo by sa hlavne na to, aby každé z detí malo možnosť postupovať vlastným tempom, bez stresu a posudzovania. Spolupráca a pomáhanie si medzi deťmi by boli prirodzeným výsledkom mierumilovnej a slobodnej školy. A takto by sme mohli pokračovať.

Verím, že jedného dňa bude tých rodičov, ktorí si želajú reformu školského systému stále viac, a že nebudú mať strach pre to niečo urobiť, pretože všetky deti si zaslúžia vzdelávacie prostredie, v ktorom by boli rešpektované a mohli rozvíjať svoje vlohy a záujmy s nadšením, radosťou a bez posudzovania.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.