Jan
23

Rozhovor s Janou Nováčkovou o rešpekte vo vzdelávaní

Rozhovor s Janou Nováčkovou o rešpekte vo vzdelávaní

Na začiatok, pre tých, ktorí Vás nepoznajú, mohla by ste sa krátko predstaviť? Čo robíte a aké názory v oblasti vzdelávania zastávate?

Vyštudovala som jednoodborovú psychológiu, moje prvé miesto bolo v pedagogicko – psychologickej poradni. Tam som si veľmi skoro uvedomila, že v podstate riešime problémy, ktoré by nenastali, nebyť tradičnej podoby školy.

Mojím druhým pracovným miestom bol Psychologický ústav ČSAV, tam som sa dosť venovala školskej zrelosti – opäť mi to len potvrdzovalo rigiditu školy, neschopnosť prijímať odlišnosti. Deti s odchýlkami (napríklad len s nerovnomerným vývojom) zakúšali často dlhých deväť rokov neúspešnosti, čo znamená neuspokojenie jednej zo základných ľudských potrieb.

Preto som sa hneď v r. 1989 aktívne zapojila do skupiny Nemeš usilujúcej sa o reformu vzdelávania. Náš projekt Sloboda vo vzdelaní a česká škola (1991) je stále aktuálny a v mnohom nenaplnený. Niekoľko rokov som tiež pracovala v projekte WHO Škola podporujúca zdravie – tam sa snaha o humanizáciu vzdelávania argumentovala z pozícií zdravotných rizík. Preložila som knihu Susan Kovalikovej Integrovaná tematická výučba (1995) – veľmi ma tam oslovil dôraz na bezpečnú klímu, práca na sociálnych zručnostiach detí (čiastočne sa tomu blíži pojem kľúčové kompetencie v ŠVP), snaha prepájať výučbu v budove s poznávaním reálneho života, návod na integráciu obsahu jednotlivých predmetov. A tiež argumentácia výskumu mozgu bola presvedčivá.

Od r. 1996 pracujem na voľnej nohe, založili sme Spoločnosť pre mozgovo kompatibilné vzdelávanie (ten názov bol inšpiráciou práve z knihy Kovalikovej), je to občianske združenie a venujeme sa hlavne lektorskej činnosti. Najskôr to boli semináre s jednotlivými témami hlavne pre pedagógov, ale časom sme vytvorili ucelený prístup pre výchovu a vzdelávanie a nazvali ho Rešpektovať a byť rešpektovaný. V r. 2005 vyšla kniha s týmto názvom (autori P. Žihľava – J. Nováčková – D. Nevolová – T. Kopřivová). V súčasnej dobe sa predalo 50 000 výtlačkov a o kurzy sa začali zaujímať predovšetkým rodičia. Takže vzdelávanie učiteľov teraz tvorí asi len tak 10 % našej práce. Dúfame, že rodičia oboznámení s týmto prístupom (ku ktorému má tradičná škola veľmi ďaleko) sa budú viac zaujímať o to, do akej školy budú dieťa dávať a vytvorí sa väčší tlak na zmenu.

Neznalosť bežných ľudí v otázkach vzdelávania je veľká, je treba veľa osvety, preto som aj v r. 1998 začala písať dvadsaťdielny seriál do Ľudových Novin s názvom Mýty vo vzdelávaní. Potom sme to tiež vydali knižne, stále je o ňu záujem, len je smutné, že keď som ju v r. 2006 upravovala, nemusela som takmer nič meniť a je stále aktuálna aj po ďalších skoro siedmich rokoch.

Ako sa pozeráte späť na Vaše vlastné vzdelanie? Prišlo Vám niečo v neporiadku so školským systémom, už keď ste ho navštevovala?

Penzum učiva pre mňa nebolo problémom, ale pamätám si strach, aj keď som bola tá „jednotkárka“. To, že škola rad vecí vôbec nerozvíja, som si samozrejme neuvedomovala. Bola som veľkou čitateľkou a celkom mi aj vyhovovalo, že mi to načítané z kníh škola dávala do nejakého systému. Až keď som začala pracovať v pedagogicko – psychologickej poradni a stretávala som sa s deťmi s výukovými problémami, ktoré školu až nenávideli, tak som si začala všeličo uvedomovať, dávať do súvislostí. Napríklad som zistila, ako hlboko do mňa škola vryla presvedčenie, že keby sa niekto snažil, tak by nemal problémy. Štúdium detskej psychológie mi samozrejme poskytlo iný pohľad, ale koľko rodičov sa tým riadi, vyvíjajú tlak na dieťa, bez toho aby im tento predsudok umožnil vidieť veci inak.

Čo sú podľa vás tie najškodlivejšie vlastnosti klasických škôl?

No, kde začať? Snáď to, že fungujú prevažne na vonkajšej motivácii (čo, keď učeniu chýba dostatočný zmysel a nedáva priestor pre vlastnú aktivitu, ani inak nejde). Uplatňovanie vonkajšej motivácie súvisí s mocenským vzťahom k deťom. Deti si na to ľahko zvyknú, mnohé sa s tým aj stotožnia. Vytvára to postoj k životu, k medziľudským vzťahom, k práci, že budem robiť len to a takým spôsobom, aby som nebola potrestaná alebo aby som získala odmenu. Nie viac. Vytvára sa tým závislosť na autoritách, čo predstavuje opäť riziko ako pre osobnostný rozvoj, tak riziko spoločenské – tu vidím aj korene volania po silných vodcoch, nech sú morálne akokoľvek neprijateľní.

Ďalej je to deficit v kultivácii kritického nezávislého myslenia a vyjadrovania. Keď to spočítame, tak človek závislý na mienke a hodnotení druhých, málo kompetentných, si nebude môcť veriť a bude teda ľahšie manipulovateľný.

Klasická škola tiež premárňuje svoju veľkú šancu v socializačné oblasti – starostlivosť o vzťahy medzi deťmi stojí na okraji záujmu, priestor pre šikanovanie je tu naopak veľmi veľký. Ako hovorí náš popredný odborník na šikanu Michal Kolář, šikanovanie je ochorenie celej skupiny, deti sa učia starať sa hlavne o seba, nie o druhých (k tomu prispievajú aj ďalšie nástroje vonkajšej motivácie – porovnávanie a súťaže), je to opäť nevýhoda pre spoločnosť, vzájomnosť a súdržnosť sú pre jej prosperitu dôležité. To samozrejme nie je úplný zoznam „hriechov“ klasickej školy, ale už by som to ďalej nerozvádzala, zakončila by som to svojim presvedčením, že pre život v demokracii nemožno vychovávať autoritatívne.

Ako by podľa Vás malo vyzerať skutočné vzdelávanie?

Malo by rešpektovať tri oblasti:

  1. Sme biologické bytosti a náš mozog funguje podľa určitých princípov: učenie môže prebiehať len keď sa cítime bezpečne a dáva nám to zmysel. U nás vyšiel asi pred 15 rokmi preklad knihy Frederica Vestra: Myslieť, učiť sa… a zabúdať? Tam je veľa informácií a argumentov pre zmenu školy z výskumov mozgu.
  2. Máme svoje základné ľudské potreby, väčšinou už ľudia poznajú pyramídu potrieb podľa Maslowa. Vzdelávanie by malo umožňovať napĺňanie všetkých. Keď sú potreby frustrované, potom sa naše snahy zameriavajú na ich odstránenie, a učenie je zase na vedľajšej koľaji.
  3. Malo by byť založené na vnútornej motivácii – t. j. deti by sa mali učiť to, čo im dáva zmysel. Námietka, že deti sú príliš malé na to, aby pochopili zmysel niečoho, čo sa im bude v živote hodiť, neobstojí. Vývoj každého človeka je nastavený vnútorne, jeho prostredie by mu malo akurát ponúkať dostatok podnetov k realizácii tohto vývoja. Čokoľvek sa deje vo vývoji predčasne, je rizikom.

Z Vašich kníh usudzujeme, že ste zástankyňou Montessori pedagogiky. Tá nám z pohľadu slobody nepríde dostatočná, zastávame filozofiu unschoolingu (odškolení). Čo si o unschoolingu myslíte?

Pani Montessori vytvorila svoj systém viac ako pred sto rokmi. A zdrojom bolo nezaujaté pozorovanie detí, ich záujmov, potrieb, vývojových úloh. Bola som raz na prednáške jednej Holanďanky, ktorá navštívila veľa Montessori škôl v rôznych štátoch a videla, ako sa najrôznejším spôsobom deformuje podstata Montessori, ktorá je práve v slobode dieťaťa. Pre väčšinu dospelých je veľmi ťažké dieťa „neriadiť“, dôverovať mu. To isté platí aj u nás, občas na seminároch nášho kurzu Rešpektovať a byť rešpektovaný zachytím správy o tom, ako v niektorý škôlkach praxe Montessori pokrivkáva za jej hlavnými myšlienkami. Nepoznám Montessori zase tak do hĺbky, neviem, ako by školy vyzerali v prostredí iného zákona o vzdelávaní, ale aj Montessori školy sa u nás musia riadiť RVP a dotáciami hodín, a to ich veľmi obmedzuje.

Unschooling je pre mňa naozaj naplnením všetkých troch oblastí, o ktorých som hovorila vyššie: rešpektovanie fungovania mozgu, naplnenie ľudských potrieb aj udržanie vnútornej motivácie.

Čo si myslíte o školách založených na princípoch unschoolingu, ako je napr. Sudbury model podľa Školy Sudbury Valley?

Unschooling sa berie ako forma domáceho vzdelávania, ale aj ako určitá organizačná forma vzdelávania. Veľmi mi to dáva zmysel a dúfam, že budúcnosť vzdelávania sa bude uberať týmto smerom. Zatiaľ mám len jednu výhradu. Že nie je dostupný pre všetkých. Pokiaľ viem, školy podľa Sudbury modelu, vrátane tej prvej v Massachusetts, sú privátne a teda platené. V súčasnosti aj v našej republike registrujem snahy osvietených rodičov dostať svoje deti nejakým spôsobom z bežných štátnych škôl, takže sa možno dohovoria a pod hlavičkou domáceho vzdelávania najmú učiteľku pre skupinu detí. Lenže to len roztvára tie príslovečné nožnice. Ale možno je to nutný prechodný stupeň, aby sa dialo potom niečo v tomto duchu vo všetkých školách. Keby ste sa ma pýtali na recept, ako teda zmeniť školu, aby bola v duchu princípov slobodného učenia a súčasne pre všetkých, tak teda základný smer vidím v tom, aby sa otvorila zodpovedne vedená celonárodná diskusia o podstate a zmysle vzdelávania, aby sa táto diskusia využila k osvete – nevzdelanosť národa v otázkach vzdelávania je obrovská. Vývoj spoločnosti priniesol zmenu v postavení žien, myslím, že nastal čas na zmenu v postavení detí. Zmena postoja k deťom – od toho mocenského k rešpektovanému – je podľa mňa kľúčová záležitosť.

Stretla ste sa s negatívnymi ohlasmi na Vaše názory ohľadom vzdelávania?

Iste. Najmä na seminároch pre učiteľov, kde si účastníci brali veľmi často kritiku systému ako ich osobnú kritiku. Veľa je za tým strach, obrana. Pamätám sa na jednu učiteľku, ktorá po absolvovaní nášho pomerne rozsiahleho kurzu (150 hod.) povedala, že nikomu nepraje ten pocit, keď zistila tesne pred dôchodkom, čo všetko mohlo a malo byť v jej pôsobení v triede inak.

Ako vidíte budúcnosť vzdelávania a výchovy? Existujú dôvody na optimizmus?

Nie som školená vo futurológii. Na jednej strane sú tu dôkazy zo zahraničia, že školský systém možno veľmi zlepšiť ako celok (napr. Fínsko, kanadská provincia Ontario), na druhej strane k tomu musí byť politická a spoločenská vôľa. A samozrejme informácie prečo a ako inak. To u nás zatiaľ chýba. Vzdelávanie zatiaľ nie je téma na prvé stránky novín. Kedy bude, nedokážem odhadnúť.

Čo by ste odporučila rodičom, ktorí sa teraz rozhodujú o podobe vzdelávania svojich malých detí?

Ak vychádzame z toho, že pre väčšinu rodičov prichádza do úvahy štátna škola, potom sú tu dve skupiny rodičov: rodičia bývajúci na dedine, či v menších mestách, kde je len jedna škola, a potom rodičia z väčších miest, kde je výber z niekoľkých škôl. Pre rodičov prvej skupiny, aj keď ich škola nie je práve najlepšia, býva rovnako, ale väčšinou nereálne dovážať dieťa do školy každý deň niekam ďalej. Je tiež na zváženie, či každodenné cestovanie a vytrhnutie dieťaťa od skupiny rovesníkov v mieste bydliska je naozaj vyvážené kvalitou školy. Potom rodičom, ak sa nerozhodnú pre domáce vzdelávanie zostáva okrem rezignácie, snažiť sa ovplyvňovať práve tú školu, kam deti chodia alebo budú chodiť. Málokedy majú ale šancu ako jednotlivci, je potrebné hľadať spojencov v ostatných rodičoch, aby prišlo k nejakému posunu v tom, s čím nie sú spokojní.

Rodičia z väčších miest si predsa len môžu vyberať. Dôležité je najmä zháňanie čo najrozsiahlejších informácií. Optimálne je, keď má škola svoj ​​deň otvorených dverí alebo vedenie školy umožní po dohovore pozrieť sa do vyučovania. Na deň otvorených dverí je potrebné sa pýtať v predstihu, keby riaditeľ školy dostal už na jeseň pár takých otázok, možno by sa k tomu odhodlal. Samozrejme, že učitelia sa budú štylizovať, ale predsa len niečo človek spozná. Dnes už sa celkom vie o dôležitosti bezpečnej klímy pre kvalitné učenie, ale menej už o tom, že verejné porovnávanie vrátane pochvál a súťaží bezpečná klíma veľmi narušuje. Tiež je potrebné sa pýtať, či deti môžu spolupracovať aspoň vo dvojiciach, či sa používa slovné hodnotenie, či aspoň na prvom stupni robia učiteľky s deťmi pravidelne komunitný kruh, či a akým iným spôsobom sa starajú o zlepšovanie vzťahov medzi deťmi.

Potom je tu možnosť domáceho vzdelávania. Existuje Asociácia domáceho vzdelávania (www.domaciskola.cz), kde majú množstvo skúseností a radi poradia. Škola má šancu hrať významnú úlohu v združovaní spoločnosti (samozrejme nie tá tradičná škola). Keď sa dobrého vzdelania dostane len nemnohým, pocíti to v dôsledku celá spoločnosť.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Tomáš Kondr

Tomáš Kondr

Tomáš Kondr

Kontakt: tomas.kondr (zavinac) svobodauceni.cz