Všetko sa to začalo, keď prišiel na svet môj sladký, milovaný uzlíček šťastia. Tri týždne pred jeho narodením som učila na štátnej základnej škole. Mala som svoju prácu rada a myslela som si, že sa tam niekedy po narodení môjho dieťaťa vrátim. Akonáhle však Lewi prišiel na svet, moje myšlienky sa zásadne zmenili. Nemohla som si predstaviť, že by som odovzdala svoj uzlíček šťastia niekomu inému. Nikto ho predsa nemohol milovať viac ako ja.

O Lewiho vzdelávaní som premýšľala už od úplného začiatku. Postupom času som si uvedomila, že ho nemôžem len tak vo veku piatich rokov dať do nejakej starej školy. Keď mal môj syn tri roky, vážne som začala premýšľať o tom, kam by som ho len mohla poslať do školy. Pozrela som sa na všetky miestne štátne školy a uvedomila som si, že sa už nepozerám na vzdelávací systém rovnako ako pred pár rokmi. V tom období som súkromne doučovala (čo som robila ako učiteľka roky). Cítila som potrebu prestať, lebo som cítila, že tým deťom nemôžem pomôcť. Zlepšovali sa vzhľadom na požiadavky systému, ktoré na ne boli kladené, ale nerozvíjali si rovnakú lásku k učeniu a túžbu po vedomostiach, aké mal môj trojročný syn. Čo bolo zle? Vtedy som si nebola istá. Teraz to už viem.

Preskúmala som Montessori a jej prístup k učeniu. Našla som v ňom časti, ktoré sa mi páčili. Chopila som sa teda šance. Navštívila som jednu z ich škôl, konkrétne som šla na deň otvorených dverí. Spoznala som učiteľov a kládla som im otázky. Ale niečo mi na tom nesedelo.

Moje hľadanie najlepšej školy pre Lewiho pokračovalo. Začala som premýšľať o domácej výučbe ako o jednej z možností. Pozdávalo sa mi to, ale bol to pre mňa relatívne nový koncept. Ako učiteľka som si myslela, že domáce vyučovanie je pre rodičov zvláštnou voľbou (teraz to beriem späť!). Kvôli negatívnym reakciám, ktoré som dostala vždy, keď som sa zmienila o možnosti domácej výučby pre Lewiho, a tiež kvôli mnohým nezodpovedaným otázkam, ktoré som o tom celom koncepte nechodení do školy mala, som tento nápad odložila a pokračovala som v hľadaní tej správnej školy.

Keď boli Lewimu 4 roky, trápila som sa s rozhodnutím, či ho poslať do škôlky. Vo svojom srdci som cítila, že niečo nie je v poriadku, ale všetci jeho kamaráti tam išli a aj on hovoril, že tam chce ísť. Po mnohých rozhovoroch s personálom miestnej škôlky, a preto, že som si myslela, že aj tak pôjde nasledujúci rok do školy, som ho do nej (hoci zdráhavo) poslala. Miloval to tam. Zažil veľa zábavy a vyvinul si pekné puto so svojou učiteľkou.

Takmer v rovnakom čase som začala skúmať filozofiu učenia Waldorf Steiner. Išla som na deň otvorených dverí. Hovorila som s učiteľmi a s rodičmi, ktorí tu už mali svoje deti. Hoci v nej boli prvky, ktoré sa mi naozaj páčili, bol to stále systém učenia. Bolo to školské prostredie s mnohými deťmi, kde všetci museli robiť podobné veci v podobný čas – 6 hodín denne, päť dní v týždni.

Počas môjho výskumu Steinerovho prístupu som opäť začala premýšľať o domácej výučbe. Bolo to v čase, kedy som narazila na unschooling a prirodzené učenie. Veľmi ma táto filozofia zaujala. Hovorí totiž, že deti sa učia najlepšie, ak je im daná sloboda vybrať si svoj vlastný spôsob učenia sa. Za niekoľko mesiacov som sa naučila o podstate učenia viac ako za celé štúdium v školskom systéme a na vysokej škole dokopy.

Dať deťom príležitosť, aby si sami riadili svoje učenie a svoj život, bolo pre mňa novým konceptom. Ale ako som sa pozerala na Lewiho život a uvedomovala si, že sa učí všetko, čo potrebuje, bez ohľadu na školský systém, bolo to povzbudzujúce a nádherné. To je to, čo som za celú svoju kariéru učiteľky cítila, že v školstve chýba. Niet divu, že žiaci potrebovali toľko motívov a odmien, aby mohli vôbec pokračovať ďalej. Síce sa učili, ale iba to, čo som od nich chcela ja (alebo ministerstvo školstva). Neučili sa to, čo bolo pre nich dôležité. Nebola im daná sloboda výberu (len zriedka). Nemohli snívať, vymýšľať, dúfať a diskutovať o svojich vlastných cestách. Ich cesty boli zvolené a tým to končilo. Čím viac som študovala prirodzené učenie, tým viac som to milovala. Bolo to to, čo som celú tú dobu hľadala. Lewi sa prirodzene učil celý jeho malý život. Cítila som, že je to správne.

Keď som sa pozerala na výsledky prirodzeného učenia počas Lewiho prvých štyroch rokov života, videla som vášnivého malého chlapca, ktorý mal neutíchajúci smäd po vedomostiach a učení. Miloval knižky. Miloval prírodu. Bol fanatik do všetkého, čo ho v tú dobu zaujímalo. Bol motivovaný, riadil sám seba a miloval hranie. Nebolo nič, ako prístup unschoolingu vysvetľoval, čo by bolo treba zmeniť. Nič nebolo potrebné zavádzať. Nič sa nemuselo Lewimu v piatich rokoch stať, aby sa náhle začal učiť – už sa to totiž dialo, robil to, žil svoj život naplno.

Konečne som dospela k tomu, že som potrebovala urobiť to najlepšie rozhodnutie pre Lewiho vzdelanie. Takže po piatich dňoch v škôlke som ho odtiaľ dostala. Aj keď boli moji rodičia a priatelia prekvapení a niektorí s tým dokonca nesúhlasili, urobila som to absolútne najlepšie rozhodnutie v živote. Cítila som, že je to tak správne a prirodzené. Pre Lewiho to bolo pokojnejšie jednoducho zostať doma a nevstupovať do systému, kde by bol inštitucionali­zovaný, ale naopak zostať doma a pokračovať v tom, čo sme vždy robili.

Ten rok som čítala a čítala a čítala. Chytila som čokoľvek, čo sa týkalo unschoolingu a prirodzeného učenia. Pripojila som sa k diskusným skupinám. Vytlačila som si kvantá úžasných článkov o najrôznejších relevantných témach. Kúpila som si veľa skvelých kníh od skvelých autorov tohto prístupu k učeniu. Objavila som Johna Holta a Johna Taylora Gatta. Naučila som sa, ako sa deti učia. Naučila som sa, ako zlyhávajú. Za tento jediný rok som sa toho o učení a vzdelávacom systéme naučila toľko, ako nikdy predtým. Cítila som sa vyzbrojená a pripravená.

Keď mal Lewi 5 rokov, vedela som, že toho budem musieť veľa vysvetľovať. Otázky sa na mňa hrnuli zo všetkých strán: Prečo si sa rozhodla pre domáce vyučovanie? Nebude sa nudiť? A čo socializácia? Čo ty, ako budeš odpočívať? Ako bude normálne fungovať? Ako si bude hľadať kamarátov? Ako sa zaradí do spoločnosti? Povedz mi, že to nebudeš robiť aj počas stredoškolských rokov? Čo vysoká škola – nepripravuješ ho o to?

V tú dobu som mala už prichystané niektoré odpovede – teraz si myslím, že dokážem zodpovedať takmer všetky. Bola to znepokojujúca doba. Naozaj som cítila nedostatok podpory. Preto som sa rozhodla usilovne nájsť podobne zmýšľajúcich ľudí. Vedela som, že Lewi a ja budeme v našich životoch potrebovať tento druh pomoci a sociálneho priestoru. Hľadala som kohokoľvek v okolí, kto vzdelával deti doma. Uľavilo sa mi, keď som nejaké našla. Po úvodnom kontakte a po pokusoch sa stretávať, sa bohužiaľ zdalo, že pravidelný kontakt nebude možný. Začala som sa cítiť skleslá a mala som obavy, že nebudeme mať takú podporu, v akú som naozaj dúfala.

Minulý rok sa jedného dňa všetko zmenilo k lepšiemu. Po návrate z prechádzky som mala správu na záznamníku. Bola to miestna rodina, ktorá sa snažila nadviazať kontakty s čo najviac rodinami, ktoré svoje deti vzdelávali doma. Chceli tiež vzdelávať svoje dieťa doma a pýtali sa, či by sme sa nemohli stretnúť a všetko prediskutovať. Vysvitlo, že to boli zástancovia prirodzeného učenia, rovnako ako ja. Kto by si to bol pomyslel? Bol to začiatok úžasnej skupiny. Teraz sa stretávame raz mesačne a vždy vehementne diskutujeme o učení a o našich deťoch. Tiež sa raz mesačne stretávame s ostatnými rodinami a jazdíme na úžasné výlety.

Náš život je úžasný. Ráno žiaden zhon dostať sa včas do školy, žiadne pripomienky typu „nechcem ísť do školy“, „nechcem robiť domácu úlohu“, žiadne šikanovanie, žiadny tlak zo strany rovesníkov, žiadne unavené a nevrlé dieťa na konci dňa (aspoň teda nie každý deň). Užívame si život každým dňom. Lewi si môže vybrať čokoľvek, čo chce robiť. Nemáme žiaden rozvrh, podľa ktorého by sa musel riadiť. Žiadne konečné termíny. Žiadna zmena témy, keď robí niečo zábavné alebo niečo, čo je pre neho dôležité. Žiadne nútenie do niečoho, čo považuje za príliš ťažké alebo nudné. Žiadne zastavenie, keď zazvoní zvonček. Žiadne otázky, či môže ísť na záchod. Žiadne čakanie na jedlo, aj keď má naozaj hlad. Žiadne nastupovanie do radu. Žiadne zdvihnuté ruky, keď sa chce na niečo spýtať. Žiadne tresty za rozprávanie v triede (rozprávanie je naopak podporované!). Veľa času na hranie a snívanie, na smiech a beh; plávanie a jazdenie; čítanie, počúvanie, a rozprávanie, rozprávanie, rozprávanie. Zažíva reálny život s reálnymi ľuďmi. Učí sa komunikovať so svetom bezpečne, sebaisto, s priestorom rásť a meniť sa prirodzeným spôsobom.

Naučil sa čítať a práve teraz sa učí postupne písať. Najradšej však má čísla. Vie určovať čas. Má rád kreslenie, maľovanie a vyrábanie vecí. Rád stavia. Je zapálený do prírodného sveta a vied. Je nadšený z histórie, ktorá je relevantná k jeho záujmom. Je si istý s počítačom a vie prehliadať internet. Má rád jazdu na bicykli, plávanie a skúmanie. Rád kope do lopty a hrá kriket. Rád sa hrá s kamarátmi. Často je vonku a skúma prírodu. Rád sa ponorí do svojej predstavivosti a vytvára úžasné príbehy, postavy a svety. Všetko toto robí slobodne a jeho vlastným spôsobom. Učí sa sám.

A keď to všetko zhrnieme, je to len normálny chlapec robiaci normálne veci. Miluje svoj život a miluje učenie. Je šťastný a spokojný. Miluje tento spôsob života. Čo viac by sme si mohli pre neho priať?

Čím ďalej idem po ceste unschoolingu, tým viac vidím potrebu slobody a neprerušovaného času na učenie. Naozaj sa snažím ešte viac toto všetko Lewimu poskytnúť, počas toho, ako sa sama „odškolujem“ a bojujem so vzdelávacím systémom, ktorý je tak hlboko zakorenený v mojich žilách. Čím viac som toho prečítala, naučila sa a uvedomila si, tým viac sa môžem uvoľniť a „odškolit“ a tým som lepším rodičom pre svoje dieťa.

Takže, prečo som sa rozhodla neposlať Lewiho do školy? Nebolo to totiž nutné. Má všetko k dispozícii kedykoľvek a akokoľvek chce. Teraz by som rada položila jednu otázku ja: Prečo posielať akékoľvek dieťa do školy?

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.