Pedagogický model vývoja dieťaťa narušuje rodičovskú dôveru.

Dôverujúci rodičia veria svojim deťom natoľko, aby im umožnili hrať sa a skúmať svoje okolie samostatne, robiť svoje vlastné rozhodnutia, robiť chyby a učiť sa z nich. Tento štýl výchovy prevládal počas dlhého obdobia ľudských dejín, kedy sme všetci boli lovcami a zberačmi a veľmi dobre slúžil našim potrebám. Boli sme nezávislí, zodpovední a asertívni udržiavali sme v spoločnosti hodnotu rovnosti a osobnej slobody. S nástupom poľnohospodárstva, vlastníctva pôdy a neskôr s nástupom priemyslu podľahol spoločenský systém založený na rovnosti systému hierarchickej moci a podriadenosti. Výchova sa stala direktívne-dominujúcou s cieľom prinútiť deti za každú cenu k práci na poli a v továrni a k poslušnosti pánom a vládcom.

Relatívne nedávno s poklesom detskej práce a s renesanciou demokratických hodnôt poklesla aj potreba vychovávať deti direktívne-dominantnou výchovou, ktorá často zahŕňala bitky, aby sa deti podriadili a správali sa poslušne. Na určité obdobie, ktoré vrcholilo v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia sa zdalo, že dôverujúca výchova zažije úplné oživenie, ale počas nasledujúcich dekád bol tento štýl výchovy nahradený direktívne-protektivnym spôsobom výchovy. Rodičia začali určovať svojim deťom ich aktivity a obmedzovať ich slobodu nie preto, aby ich donútili pracovať na poli alebo v továrni, ale kvôli strachu o svoje deti a o ich budúcnosť. Začali tiež veriť, že dokážu robiť lepšie rozhodnutia za svoje deti ako deti samotné. Zatiaľ čo dôverujúci rodičia vnímajú svoje deti ako kompetentné, direktívne-protektívni rodičia ich vnímajú ako krehké a nekompetentné. Dôverujúci rodičia ďalej veria, že deti sa vyvíjajú najlepšie, keď im umožnia samostatne sa hrať a skúmať okolie, direktívne-protektívni rodičia si však myslia, že deti sa najlepšie vyvíjajú vtedy, keď kráčajú presne po tej ceste, ktorú im starostlivo vytýčili dospelí, predovšetkým rodičia.

Minulý týždeň som citoval z opisu detstva Hillary Clintonovej o tom, akú slobodu zažívala ako dieťa v 50-tych rokoch a tiež som uviedol pár príkladov zo svojho detstva, v ktorom som so svojimi kamarátmi zažil podobnú slobodu a dôveru. Pani Clintonová a ja nie sme jedinými dospelými, ktorých trápi pokles detskej slobody počas posledných pár desaťročí – pokles, ktorý je sprevádzaný prudkým vzostupom detskej obezity, depresie a samovrážd. Niekoľko súčasných výskumov z Veľkej Británie a zo Spojených štátov odhalilo, že mnoho dospelých vyjadrilo ľútosť nad tým, že ich deti vyrastajú a dospievajú s oveľa menšou mierou slobody, akú mali oni sami, keď boli deťmi.[1] Napriek tomu však mnohí zároveň tvrdia, že nemôžu dovoliť svojim deťom takú slobodu. Vnímajú totiž, že svet sa zmenil a že dnešné deti potrebujú omnoho viac ochrany a dohľadu dospelých ako v minulosti.

Ktoré zmeny vyvolali v našej spoločnosti všeobecné presvedčenie, že dnešné deti potrebujú viac usmerňovania a ochrany ako v minulosti? Som si istý, že úplná odpoveď by zahŕňala mnohé vzájomne prepojené spoločenské vplyvy a faktory. Rád by som uviedol aspoň tie, ktoré sú podľa môjho názoru najdôležitejšie.

Susedské vzťahy sa zhoršili a deti už takmer nemajú možnosť hrať sa s kamarátmi vonku

V 50-tych rokoch poznala väčšina dospelých svojich susedov ako aj ich deti. Mnohé ženy boli počas dňa v domácnosti a vytvárali spoločenské siete so svojimi susedmi a taktiež muži boli doma častejšie ako dnes. Pracovné dni neboli v priemere také dlhé a ľudia boli cez víkendy doma. V dnešnej dobe však dominuje životu dospelých práca mimo domu. Platí to pre mužov aj pre ženy, a väčšina priateľstiev sa vytvára v práci namiesto susedstva. Keďže deti zvyčajne nie sú súčasťou sveta pracujúcich, nepoznajú rovnakých ľudí ako poznajú ich rodičia. Výsledkom je, že rodičia nevedia, kto sú ich susedia a susedia, ktorí sú počas dňa doma už väčšinou nedávajú pozor na deti, ktoré nie sú ich vlastné. Ľudia potom majú pocit, že obytné štvrte už nie sú také bezpečné ako kedysi a pravdepodobne majú žiaľ pravdu.

Keď niektorí rodičia zakážu deťom hrať sa vonku, ulica alebo štvrť sa tým pádom stane menej zaujímavou pre ostatné deti, ktoré sa ešte vonku hrať môžu. Máloktoré dieťa sa chce hrať samo. Najväčšou atrakciou pre deti hrajúce sa vonku boli vždy a všade ďalšie deti. Čím menej detí je vonku, tým menej bezpečné je prostredie, v ktorom sa hrajú a bezpečnosť zabezpečuje určitý dostatočný počet detí. Je to začarovaný kruh: menej detí vonku znamená, že prostredie je menej ústretové a bezpečné ako predtým, čo znamená, že ďalší rodičia zakážu svojim deťom hrať sa vonku a vonku bude ešte menej detí. Ak chceme, aby naše obytné štvrte boli opäť raz ústretové a bezpečné, aby sa deti mohli spoločne hrať vonku, budeme musieť niečo spraviť, aby sme preťali tento začarovaný kruh.

Znížila sa miera všeobecnej informovanosti a zručnosti ohľadom výchovy a vytvorila sa celosvetová sieť strachu

V minulosti boli dospelí omnoho zručnejší a lepšie informovaní o tom, čo znamená mať a vychovávať dieťa. Rodiny boli väčšie a príbuzní zvykli bývať na jednom mieste alebo v jednom meste. Kým sa teda mladým dospelým narodili vlastné deti, mali už mnoho skúseností s inými deťmi. Z prvej ruky vedeli mnohé o vývoji dieťaťa. Vedeli, čo môžu od dieťaťa čakať, poznali hodnotu voľnej hry a dobrodružstva a vďaka tomu zvykli dôverovať detským inštinktom, keď sa sami stali rodičmi. Navyše svoje deti vychovávali v kontexte širšej siete ďalších rodičov, ktorí boli ich priateľmi a spoločne sa o svojich deťoch rozprávali. Susedstvá a širšie rodiny boli miestom zdieľania bežných potrebných vedomostí o deťoch a výchove.

So zmenšovaním rodín, zväčšovaním vzdialenosti medzi členmi širšej rodiny a úpadkom susedských vzťahov si dospelí dnešnej doby zakladajú rodiny s minimálnymi skúsenosťami so skutočnými deťmi. Myšlienky a informácie, ktoré o deťoch majú, často pochádzajú z časopisov alebo od expertov v médiách, avšak tieto informácie sú skreslené. Experti totiž bežne varujú pred nebezpečenstvami, nebezpečenstvo je oblasťou ich expertízy; a večerné správy prinášajú každý deň informácie o niečom strašnom, čo sa niekde stalo nejakému dieťaťu. Fakt, že milióny detí sa šli dnes vonku hrať bez dozoru dospelých a prišli večer domov živé, zdravé, o niečo múdrejšie a zodpovednejšie sa do správ nedostane, ale fakt, že jedno dieťa dnes bolo unesené, utopilo sa alebo ho zrazilo auto sa rýchlo šíri médiami celého štátu alebo dokonca celého sveta podľa toho, nakoľko desivý ten príbeh je. Informácie, ktoré sa k rodičom takto dostanú vôbec neodrážajú štatistickú realitu a živia len tie najhoršie nočné mory, ktoré môže rodič mať.

Rastie neistota ohľadom budúcnosti

Svet dnešnej doby sa javí byť nestabilnejší ako pred pár rokmi či desaťročiami. Mnohé zamestnania zanikli. Nie je možné spoľahlivo predpovedať, aké zamestnania budú žiadané v budúcnosti a aké zručnosti alebo schopnosti sa pri nich budú vyžadovať. Dôsledkom toho je, že rodičia sa obávajú o budúcnosť svojich detí viac ako predtým. Mnohí z nich vnímajú detstvo ako čas, kedy si dieťa má vybudovať dokonalý životopis. Deti sa nemôžu ísť hrať, pretože to si predsa nemôžu napísať do životopisu. Z nejakého dôvodu rodičia veria, že ak deti dokážu prinútiť, aby sa snažili vytvoriť si žiarivé životopisy, mať vysoké hodnotenie na rôznych testoch a dostať sa na prestížne vysoké školy, dokážu zabezpečiť svojim deťom ich budúcnosť. To je samozrejme veľký omyl, ale napriek tomu je veľmi rozšírený.

Skutočnosťou však je, že najlepšou ochranou proti nezamestnanosti v neistých časoch sú presne tie vlastnosti, ktoré si ľudia rozvíjajú svojimi vlastnými činnosťami a skúsenosťami, nie tými, ku ktorým ich dotlačili učitelia alebo rodičia. Neistá doba vyžaduje osobnú zodpovednosť, nezávislosť myslenia, iniciatívu, sebavedomie, flexibilitu, kreativitu a predstavivosť. Tieto vlastnosti však podporuje len dôverujúca výchova, direktívne-protektívna výchova tieto vlastnosti potláča.

Neustále narastá moc školského systému a je potrebné vyhovieť stále restriktívnejším požiadavkám

Asi najvýznamnejším faktorom zodpovedným za nárast direktívne-protektívnej výchovy a pokles detskej slobody je nárast moci škôl, ktoré zasahujú do života detí a rodín.

Školy sú miestami, kde dochádza k obmedzovaniu detí proti ich vlastnej vôli a kde sa od nich očakáva, že budú vykonávať úlohy, ktoré sú podľa nich nezmyselné (a často aj nezmyselné sú).Školy sú a vždy boli miestami, kde sa deti väčšinu dňa nemôžu hrať a skúmať svoje okolie. Je krutou iróniou, že skúmanie a hra, ktoré vznikli evolúciou za účelom vzdelávania, sú zakázané v školách, ktoré označujeme za vzdelávacie inštitúcie.

Školy obmedzovali slobodu aj v 50-tych rokoch, ale nie až tak veľmi ako dnes. Moje vyučovanie sa napríklad začínalo o 9:00 a končilo o 14:30 alebo o 15:00. Potom sme mali slobodu. Nemali sme domáce úlohy, teda aspoň na základnej škole. Aj počas vyučovania sme mali viac slobody ako dnešné deti. Mali sme celú hodinu na obed, počas ktorej niektorí šli domov pešo alebo bicyklom a ostatní sa spoločne hrali bez dozoru na školskom pozemku alebo v jeho blízkosti. Mali sme ranné prestávky a niektorí učitelia nám niekedy spravili prestávku aj počas vyučovacej hodiny, keď videli, že sme veľmi neposední. Počas nej sme sa mohli hrať ako sme chceli, pokiaľ sme pri tom neboli príliš hluční. Učiteľov nikto neposudzoval podľa výsledkov študentov na štandardizovaných testoch, takže si mohli upravovať študijné osnovy podľa toho, čo vnímali ako naše potreby a želania. Samozrejme, že nie všetci učitelia boli takí milí alebo ohľaduplní, ale s tým sme ako deti nemohli nič spraviť.

V dnešnej dobe je školský rok dlhší, sankcie za vymeškávanie školy vyššie a školské aktivity sa kontrolujú prísnejšie ako kedysi. Deti neustále testujeme a celé rodiny sa dostávajú do problémov, ak je hodnotenie dieťaťa pod priemerom.

Dnešný školský systém však navyše nepôsobí len v rámci školskej budovy a počas hodín strávených v lavici. Zasahuje hlboko do domácností, aby tam kontroloval život všetkých. Existujú napríklad zoznamy povinného letného čítania a od rodičov sa očakáva, že deti si určené knihy zoženú a prečítajú. Školáci dostávajú domáce úlohy a rodičia ich musia podpísať, aby učitelia videli, že rodičia sa na domácich úlohách podieľajú ako dozor. Rodičov škola pravidelne pozýva do riaditeľne, ak sa ich dieťa nespráva (po)slušne alebo píše testy na zlé známky. Rodičia vlastne robia doma to isté, čo učitelia v škole. Usmerňujú a nútia deti do aktivít, ktoré predpísal školský systém. Rodinné výlety a iné dobrodružstvá, ktoré by mali zábavnú a vzdelávaciu funkciu pre všetkých sa často neuskutočnia, pretože dieťa má priveľa domácich úloh a musí sa zúčastňovať nejakej formálnej školskej aktivity mimo vyučovacích hodín. Je ťažké byť za týchto podmienok dôverujúcim rodičom, a ak ním chcete byť, dostanete sa do konfliktu so školským systémom.

Vznikol pedagogický model detského vývoja a výchovy

Školský systém, ktorý dominuje životom detí a ich rodín, stále viac dominuje aj myšlienkovým konceptom o detskom vývoji a výchove. Učenie v škole organizujú dospelí, nie deťmi. Vzdelávanie je ako pásová výroba: najprv sa musíš naučiť A, potom sa musíš naučiť B. Spoločníkmi našich detí sú deti rovnakého veku, nikto sa teda nenaučí novým zručnostiam interakciou so staršími, ani sa nikto nenaučí zodpovednosti vďaka interakcii s mladšími. Iniciatívne hry a rozvíjanie vlastných záujmov sa považuje za rušenie, ktoré je potrebné kontrolovať a potláčať. Väčšina psychologického výskumu detí sa koná na školách a sústreďuje sa na problémy súvisiace so školskou dochádzkou. To je jedným z dôvodov, prečo sa tak málo psychologických štúdií zaoberá detskou hrou alebo nezávislým učením a prečo prakticky neexistujú štúdie o interakciách medzi deťmi rôzneho veku. Potom neprekvapuje ani fakt, že teórie a modely detského vývoja, ktoré na základe takého výskumu vznikajú, presne zodpovedajú predpokladom, ktoré sú základom nášho formálneho systému školskej dochádzky.

Dominancia školstva viedla psychológov a aj celú spoločnosť vrátane rodičov k presadeniu modelov detského vývoja, ktoré nezodpovedajú ľudskej prirodzenosti. Počas celej histórie ľudstva sa deti učili predovšetkým od iných detí vo vekovo premiešaných hrách a pri skúmaní svojho okolia, (o čom som už viackrát diskutoval v predchádzajúcich príspevkoch). Počas celej histórie ľudstva sa deti učili to, čo sa chceli učiť, nie to, čo by sa mali učiť v danom čase podľa požiadavok nejakého experta. Lenže dnes tu máme koncepciu, že učenie má byť postupné a kontrolované dospelými, že vhodnými spoločníkmi sú pre dieťa len iné deti rovnakého veku (teda tie, od ktorých sa zo všetkých detí dokážu naučiť najmenej), že sebaurčujúca hra a skúmanie sú do veľkej miery stratou času, a to hlavne pre tie deti, ktoré už dosiahli školský vek. Niektoré učebnice vývojovej psychológie označujú roky predškolského veku ako „roky hier“, pričom implicitný predpoklad takého označenia je ten, že hra má pre dieťa význam a je potrebná len do veku 5 až 6 rokov.

Pedagogický model detstva poznačil mnohé domovy a ďalšie mimoškolské prostredia. Na ihriskách už nevidno deti, ktoré sa spoločne voľne hrajú; namiesto toho vidíme, ako tam deti trénujú a usmerňujú dospelí. Delíme ich podľa veku podobne ako v škole. Doma sa mnohí rodičia v súlade s pedagogickým modelom definujú ako učitelia svojich detí. Hľadajú vhodné „učebné príležitosti“, kupujú vzdelávacie hračky, „hrajú“ sa s deťmi a rozprávajú sa s nimi spôsobom, ktorý má za cieľ vyslovene naučiť dieťa niečo špecifické. Nečudo, že interakcie medzi rodičmi a deťmi často sprevádza prevracanie očami na strane detí a nevyslovené apatické „robte si, rodičia, čo chcete!“

A ako sa školský systém stále viac zakoreňuje a mocnie, pohľad ľudí na detský vývoj sa stále viac snaží napasovať do školského modelu; deti v škole i mimo nej sú stále menej slobodné, stále viac kontrolované a majú stále menej príležitostí zažívať vlastné dobrodružstvá. Deťom, ktoré nie sú schopné sa prispôsobiť tomuto modelu často neprávom pripisujú diagnózu ADHD (porucha pozornosti a hyperreaktivita) a následne im podávajú lieky na upokojenie.

Ako dokážu osvietení rodičia, ktorí vnímajú hodnotu slobody, skúmania a hier, a ktorí by radi vychovávali svoje dieťa s dôverou v neho, vzdorovať tomuto trendu? Je vôbec možné vychovávať deti s dôverou napriek všetkým týmto prekážkam? Nabudúce by som sa rád podelil so svojimi myšlienkami, ako byť dôverujúcim rodičom v dnešnej dobe.

---

[1] Napríklad: Clements, R. (2004), „An investigation of the status of outdoor play,“ in Contemporary Issues in Early Childhood, 5, 68–80; and see O´Brien, J., & Smith, J. (2002), „Childhood transformed? Risk perceptions and the decline of free play,“ in British Journal of Occupational Therapy, 65 (3), 123–128.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.