Feb
22

Prečo deti nemajú rady školu? No, prečo asi...

Prečo deti nemajú rady školu? No, prečo asi...

Deti nemajú rady školy, pretože milujú slobodu.

Nedávno mi niekto odporučil jednu knihu. Bola to kniha z roku 2009 určená učiteľom druhého stupňa na základných školách s názvom „Prečo študenti nemajú radi školu?“ Napísal ju kognitívny vedec Daniel T. Willingham a mnohí ľudia pracujúci v školstve ju hodnotili nesmierne pozitívne. Ak si vyhľadáte názov alebo autora, nájdete hŕbu webových stránok s nadšenými recenziami, z ktorých žiadna nepíše o tom, že táto kniha absolútne nedáva odpoveď na otázku položenú vo svojom názve.

Willingham tvrdí, že študenti nemajú radi školu, pretože ich učitelia úplne nechápu určité kognitívne princípy a teda nevyučujú tak dobre, ako by mohli. Neprezentujú výukový materiál spôsobmi, ktoré by sa študentom páčili. Podľa všetkého keby učitelia nasledovali Willinghamove rady a používali najnovšie informácie kognitívnych vied o tom, ako funguje myseľ, študenti by školu milovali.

Neprehliadame slona v miestnosti?!

Opýtajte sa akéhokoľvek školáka, prečo nemá rád školu, a on vám to povie. „Škola je väzenie.“ Možno nepoužije presne tieto slová, pretože je príliš slušný alebo pretože už uveril tomu, že škola je pre jeho vlastné dobro, a preto to nemôže byť väzenie. V podstate však vravia stále to isté: „Škola je väzenie.“

Poviem to ešte niekoľkokrát: Škola je väzenie. Škola je väzenie. Škola je väzenie. Škola je väzenie. Škola je väzenie.

Willingham celkom iste vie, že škola je väzenie. Určite to vie; každý to predsa vie. Ale napriek tomu napísal celú knihu s názvom „Prečo nemajú študenti radi školu“, a ani raz sa nezmienil, že možným dôvodom, prečo nemajú školu radi je, že milujú slobodu a v škole slobodní nie sú.

Nemal by som byť na Willinghama taký tvrdý. Nie je jediným, kto sa vyhýba tomuto konkrétnemu slonovi v miestnosti. Každý, kto kedy chodil do školy vie, že škola je väzenie, ale takmer nikto to nevysloví. Nie je zdvorilé to hovoriť. Všetci chodíme okolo tejto pravdy po špičkách, pretože po jej vyslovení vyzeráme všetci tak kruto. Ako môžu dobrí ľudia posielať svoje deti do väzenia na niekoľko dlhých rokov? Ako môže naša demokratická vláda založená na princípoch slobody a sebaurčenia vytvoriť zákony, ktoré vyžadujú, aby deti a dospievajúci trávili značnú časť svojho dňa vo väzení? Je to nemysliteľné, a tak na to radšej nemyslíme. A aj keď si to myslíme, aspoň o tom nehovoríme. Keď sa bavíme o tom, čo je na školách zlého, predstierame, že onoho slona nevidíme, a namiesto toho hovoríme o neporiadku, ktorý sa okolo toho slona nahromadil.

Myslím si však, že je na čase povedať to nahlas. Škola je väzenie.

Ak si myslíte, že škola väzením nie je, vysvetlite mi prosím rozdiel.

Jediným rozdielom, ktorý mi napadol je, že aby ste sa dostali do väzenia, musíte spáchať nejaký zločin. Do školy vás však dajú len na základe vášho veku. V ostatných ohľadoch sú škola a väzenie rovnaké. V oboch vás zbavia slobody a dôstojnosti. Vravia vám, čo musíte robiť a trestajú vás, ak to nesplníte. Vlastne v škole musíte stráviť viac času tým, čo vám prikazujú ako v skutočnom väzení, takže v tomto zmysle je škola horšia ako väzenie.

Na určitej úrovni to vie každý, kto bol kedy v škole. Ako by sme to nemohli vedieť? Ľudia si to však odôvodňujú tým, že deti tento určitý typ väzenia potrebujú a možno ho dokonca budú mať rady, ak budú v školách dobré podmienkyť. Ak deti nemajú školu rady, podľa všetkého to nie je preto, že škola je väzenie, ale preto, že dozorcovia nie sú dostatočne milí, šikovní alebo rozumní, aby udržali pozornosť detí pri téme vyučovania.

Ale ktokoľvek, kto vie niečo o deťoch a kto dovolí sám sebe myslieť čestne, by mal toto odôvodnenie prekuknúť. Deti rovnako ako všetky ľudské bytosti túžia po slobode. Neznášajú, keď im niekto slobodu obmedzuje (obzvlášť bez rozumného dôvodu). Do značnej miery používajú svoju slobodu práve pre sebavzdelávanie. Mnoho z mojich predchádzajúcich článkov bolo práve o tom. Deti skúmajú a hrajú sa spôsobmi, ktoré im umožňujú učiť sa o fyzickom a sociálnom svete, v ktorom sa vyvíjajú. V škole im ale povedia, že musia prestať nasledovať svoje záujmy a namiesto toho robiť presne to, čo povie učiteľ. Práve preto nemajú rady školu.

Ako spoločnosť by sme možno mohli odôvodniť povinnosť detí chodiť do škôl, ak by sme dokázali, že práve tento určitý druh väzenia potrebujú k tomu, aby získali potrebné schopnosti a vedomosti a vďaka nim získali dobré zamestnanie a boli v dospelosti úspešné a šťastné. Väčšina ľudí predpokladá, že to tak je, pretože to naše školstvo tvrdí, ale pravdou je, žiadne dôkazy pre toto tvrdenie neexistujú.

Rodiny, ktoré sa rozhodli nedať svoje deti do školy a vzdelávať ich doma alebo ich poslať do školy Sudbury Valley, v skutočnosti dokazujú pravý opak. Ak majú tieto deti k dispozícii vhodné prostredie na učenie vrátane prístupu k širokej škále ostatných ľudí, od ktorých sa môžu učiť, naučia sa to, čo potrebujú prostredníctvom svojich vlastných hier. Neexistuje jediný dôkaz o tom, že deti, ktoré pošlú do väzenia na tom budú lepšie ako tie, ktorým sa poskytlo vhodné prostredie pre sebavzdelávanie. A keď toto vieme, ako si zdôvodníme, že deti posielame do väzenia?

Myslím, že školstvo sa zámerne vyhýba poctivému pohľadu na skúsenosti tých, ktorí svoje deti nedali do školy, pretože sa obáva toho, čo by sa zistilo. Ak nie sú školy ako väzenie nevyhnutné, čo sa potom stane s týmto obrovským priemyslom, ktorý zamestnáva toľko ľudí a je natoľko zakorenený v našej kultúre?

Willinghamova kniha vychádza z dlhej tradície pokusov priniesť najnovšie poznatky z psychológie do oblasti vzdelávania. Všetky takéto pokusy sa ale vyhýbali slonovi v miestnosti a namiesto toho sa sústredili na upratovanie jeho trusu. Ale kým tam ten slon bude, jeho trus sa bude neustále hromadiť.

V niektorom z budúcich príspevkoch sa budem zaoberať históriou neúspešných psychologických pokusov vylepšiť vzdelávanie. Každá nová generácia rodičov a čerstvých a dychtivých učiteľov počuje alebo číta o nejakej novej teórii alebo novom poznatku zo psychológie, vďaka ktorému budú školy konečne zábavnejšie a ktoré zlepšia učenie. Žiadny z nich však nikdy nefungoval. A žiadny nikdy fungovať nebude, kým sa ľudia nepozrú pravde do tváre. Deti nenávidia školu, pretože v škole nie sú slobodné. Skutočné učenie si však vyžaduje slobodu.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.