Späť na prvú časť

Ako spôsobil pokles voľných hier pokles pocitu vnútornej kontroly a snahy o vnútorné ciele a vzostup výskytu úzkosti a depresie.

Ako som ukázal v iných článkoch tohto blogu a ako iní autori písali vo svojich nedávno vydaných knihách[5], detská sloboda hrať sa a samostatne skúmať svoje okolie nezávisle na usmerňovaní dospelými v posledných desaťročiach výrazne poklesla. Voľná hra a skúmanie sú evolučne vyvinutými spôsobmi, ktorými sa deti učia riešiť svoje vlastné problémy, ovládať svoje životy, hľadať a rozvíjať svoje záujmy a stávajú sa vďaka nim kompetentné na ceste za vlastnými cieľmi. Toto bolo predmetom mnohých mojich minulých príspevkov. Hra je podľa definície zameraná na vnútorné ciele namiesto vonkajších cieľov.

Keď deťom znemožníme samostatne sa hrať mimo bezprostrednej kontroly a dohľadu dospelými, znemožňujeme im naučiť sa, ako si samostatne organizovať svoj život. Možno si myslíme, že ich tým chránime, ale v skutočnosti im kazíme radosť, znižujeme ich pocit sebakontroly, bránime im v objavovaní a skúmaní toho, čo majú rady a zvyšujeme riziko, že v budúcnosti budú trpieť úzkosťou, depresiou alebo inými poruchami psychiky.

Ako povinná školská dochádzka odoberá mladým ľuďom pocit osobnej kontroly, smeruje ich pozornosť k vonkajším cieľom a podporuje vznik úzkosti a depresie

Posledných 50 rokov miera voľných hier klesala a v tom istom čase rástla moc škôl a škole podobných aktivít (ako napríklad mimoškolské vyučovanie a dospelými organizované športy). Deti dnes v škole trávia viac času denne a viac dní ročne ako kedykoľvek predtým. Testom a známkam sa pripisuje väčšia dôležitosť ako v minulosti. Aj mimo vyučovania trávia deti viac času v prostredí, kde ich usmerňujú, napomínajú, hodnotia, posudzujú a odmeňujú dospelí. Takmer všade majú kontrolu a nadvládu nad detským vzdelávaním dospelí, nie samotné deti.

V škole sa deti rýchlo naučia, že na ich vlastných aktivitách, názoroch a kompetencii nezáleží. Záleží len na hodnotení učiteľa a jeho rozhodnutiach. Učitelia navyše nie sú vždy predvídateľní. Študent sa môže usilovne učiť a aj napriek tomu dostať zlú známku, pretože neprišiel na to, čo presne učiteľ chce, aby študoval alebo nesprávne odhadol, aké otázky sa ho učiteľ bude pýtať. Zmyslom školy nie je podľa väčšiny študentov poznanie alebo kompetentnosť, ale mať dobré známky. Ak im dáte na vybrať, či by radšej chceli rozumieť predmetu alebo dostať jednotku, väčšina by si bez váhania vybrala to druhé a platí to na každej úrovni vzdelávacieho procesu minimálne do maturity. A nie je to chybou študentov, je to naša chyba. My sme to tak zariadili. Náš systém neustáleho testovania a hodnotenia v školách, ktorý je z roka na rok prísnejší je systémom, ktorý veľmi jasne nahradzuje vnútornú motiváciu a ciele tými vonkajšími a už len svojím usporiadaním vytvára podmienky pre výskyt úzkosti a depresie.[6]

Škola je taktiež miestom, kde majú deti len málo priestoru vybrať si, s kým sa budú združovať. Na základe veku ich rozdelia do miestností spolu s ďalšími deťmi, ktoré si slobodne nevybrali a musia tam denne tráviť značnú časť dňa. Pri voľnej hre môžu deti opustiť hru alebo činnosť, pri ktorej sa cítia byť obťažované alebo šikanované a nájsť si skupinu, do ktorej zapadnú lepšie. V škole to však spraviť nemôžu. A či už dieťa šikanujú ostatné deti alebo učitelia, (čo sa stáva stále častejšie), dieťa nemá na výber a musí týmto ľuďom čeliť každý jeden deň. Dôsledky sú niekedy katastrofálne.

[Pozn. prekl.: Príklad na ilustráciu – prednedávnom mi moja kamarátka rozprávala o situácii v triede, kam chodieva jej dcéra. Jej spolužiačka má problém s váhou a ostatné deti od nej bočia a svojím postojom ju v podstate vytláčajú z kolektívu. To sa prejavilo aj pri lyžiarskom výlete, kedy nikto nechcel s touto slečnou bývať. Napokon sa do riešenia problému zapojil učiteľ a vysvetlil deťom, že vytláčanie jednotlivca z kolektívu kvôli jeho odlišnosti nie je v poriadku a v triede sa napokon našli dobrovoľníci, ktorí s ňou počas lyžiarskeho výletu bývali. Aj keď je mi sympatické, že sa triedny učiteľ tejto študentky zastal (čo vôbec nemusel) a vysvetlil deťom význam kolektívu a možné dlhodobé dôsledky ich správania, jeho riešenie je žiaľ len náplasťou (aj keď dobrou) na problém. Pretože čo sa deti skutočne naučili? Že problémy riešia dospelí, nie ony samy. Navyše deti už majú za sebou niekoľko rokov v školskom systéme a pravdepodobne už prišli na to, ako to v škole chodí. Svojich spolužiakov si nevybrali a závisí len od šťastia, či dostanú schopných a milých učiteľov alebo nie (tých si nikto z nás nemohol a nemôže vybrať). Iný príklad z rovnakej školy – na písomke z matematiky dostala študentka trojku namiesto jednotky napriek tomu, že príklad vypočítala správnym postupom a so správnym výsledkom, pretože použila iný postup ako ten, ktorý sa učili na hodine…]

Pred pár rokmi usporiadal Mihaly Csikszentmihalyi a Jaremy Hunter štúdiu o pocite šťastia a nešťastia u študentov štátnej školy, ktorí navštevovali šiesty až dvanásty ročník.[7] Každý z 828 dobrovoľníkov z 33 škôl v 12 rôznych komunitách v krajine nosil špeciálne náramkové hodinky, ktoré naprogramovali tak, aby náhodne zapípali niekedy od 7:30 ráno do 22:30 večer. Keď zapípali, študent vyplnil dotazník, v ktorom uviedol, kde sa nachádza, čo práve robí a nakoľko sa cíti byť šťastný alebo nešťastný v tom danom momente. Študenti sa cítili byť najmenej šťastní („prekvapivo“) počas vyučovania a najšťastnejší boli v čase mimo školy, keď sa rozprávali alebo hrali s kamarátmi. Čas, ktorý trávili s rodičmi spadal niekde uprostred. V priemere stúpal pocit šťastia počas víkendu, ale začal klesať v nedeľu poobede až podvečer v očakávaní prichádzajúceho školského týždňa.

Ako spoločnosť sme došli k záveru, že deti musia tráviť v škole stále viac času v prostredí, v ktorom chcú byť zo všetkého najmenej. Cena za toto presvedčenie, ak to budeme merať podľa pocitu šťastia, je ohromná. Je najvyšší čas aby sme vážne prehodnotili naše postoje ohľadom vzdelávania.

Iná cesta

Každý, kto sa úprimne pozrie na skúsenosti študentov z demokratických škôl modelu Sudbury Valley a unschoolerov, u ktorých dominuje sloboda, hra a sebavzdelávanie, zistí, že sa to dá aj inak. Nemusíme doháňať deti k šialenstvu, aby sme ich vzdelali. Stačí im dať slobodu, príležitosť a upustiť od nútenia, a mladí ľudia sa vzdelajú sami. Budú tak navyše robiť s radosťou a popri tom si rozvinú aj vnútorné hodnoty, sebadisciplínu a emocionálnu spokojnosť. A to je hlavným posolstvom celej série článkov tohto blogu. Je načase, aby sa naša spoločnosti skutočne začala zaoberať týmito skúsenosťami.

[1] Twenge, J., et al., (2010). Birth cohort increases in psychopathology among young Americans, 1938–2007: A cross-temporal meta-analysis of the MMPI. In press, Clinical Psychology Review 30, 145–154.

[2] For references, see Twenge et al. (2004).

[3] Twenge, J. et al. (2004). Its beyond my control: A cross-temporal meta-analysis of increasing externality in locus of control, 1960–2002. Personality and Social Psychology Review, 8, 308–319.

[4] Pryor, J. H., et al. (2007). The American freshman: Forty-year trends, 1966–2006. Los Angeles: Higher Education Research Institute.

[5] Examples of such books are Hara Estroff Marano´s A Nation of Wimps and Lenore Skenazy´s Free Range Kids.

[6] Consistent with this claim is evidence that the more academically competitive the school, the greater is the incidence of student depression. Herman, K. C., et al. (2009). Childhood depression: Rethinking the role of school. Psychology in the Schools, 46, 433–446.

[7] Csikszentmihalyi, M., & Hunter, J. (2003). Happiness in everyday life: The uses of experience sampling. Journal of Happiness Studies, 4, 185–199.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.