Jan
29

Pokles hier a vzostup psychických porúch u detí

Pokles hier a vzostup psychických porúch u detí

Deti trpia úzkosťou a depresiou viac ako kedykoľvek predtým. Prečo?

Miera depresie a úzkosti medzi mladými ľuďmi v Amerike kontinuálne stúpa posledných 50–70 rokov. V dnešnej dobe spĺňa kritéria pre diagnózu klinicky významnej depresie a/alebo úzkostnej poruchy päť- až osemkrát viac stredoškolákov ako pred polstoročím. Zvýšený výskyt týchto psychopatológií nie je výsledkom zmenených diagnostiských kritérií; môžeme ho pozorovať aj v prípade, že používame úplne rovnaké testovacie kritériá.

Najnovší dôkaz o strmom generačnom vzostupe úzkosti, depresie a ďalších porúch psychiky uvádza štúdia, ktorú publikovala Jean Twenge z Univerzity San Diego. Twenge spolu so svojimi kolegami využili fakt, že MMPI – Minnesota Multiphasic Personality Inventory (Minnesotský multifázický test osobnosti – dotazník využívaný na hodnotenie rôznych psychických porúch) – vypĺňalo veľké množstvo univerzitných študentov v USA už od roku 1938. MMPI-A (verzia testu pre mladších dospievajúcich) zas vyplnil značný počet stredoškolákov od roku 1951. Výsledky sú konzistentné s ďalšími štúdiami použitím rôznych indexov, ktoré tiež poukazujú na dramatický vzostup úzkosti a depresie minimálne počas posledných 5 dekád, u detí rovnako ako u dospievajúcich a mladých dospelých.

O dejinách by sme radi rozmýšľali ako o progrese, pozitívnom vývoji, ale ak by sme to mali merať psychickým zdravím mladých ľudí, potom naša spoločnosti nejde dopredu, ale dozadu od 50-tych rokov 20. storočia. Rád by som sa preto venoval otázke, prečo je to tak.

Zvýšená miera psychopatológií zdá sa nemá súvislosť s realistickými nebezpečenstvami a neistotou vo svete. Táto postupná zmena nekoreluje s priebehom ekonomických cyklov, vojnami ani ďalšími svetovými udalosťami, o ktorých by ľudia povedali, že by mohli ovplyvniť detskú psychiku. Miera depresie a úzkosti u detí a dospievajúcich bola omnoho nižšia počas Veľkej hospodárskej krízy, počas 2. svetovej vojny, počas Studenej vojny, počas hektických 60-tych a 70-tych rokov ako dnes. Zmeny zdá sa súvisia omnoho viac s tým, ako mladí ľudia vnímajú svet, než s tým, aký je svet v skutočnosti.

Pokles pocitu osobnej kontroly mladých ľudí nad svojim osudom

Jednu vec, ktorú s istotou vieme o úzkosti a depresii je, že významne koreluje s pocitom kontroly alebo nedostatku tejto kontroly ľudí nad svojimi životmi. Ľudia majúci pocit, že dokážu ovplyvňovať svoje smerovanie a osud budú s nižšou pravdepodobnosťou trpieť úzkosťou alebo depresiou oproti tým, ktorú sú presvedčení, že sú obeťami okolností a nemajú moc ich zmeniť. Mohli by sme si myslieť, že pocit kontroly nad okolnosťami počas posledných dekád skôr narastal. V prevencii a liečbe chorôb sme výrazne pokročili, staré predsudky, ktoré ovplyvňovali názory verejnosti na rasy, pohlavie a sexuálnu orientáciu už nemajú taký vplyv a priemerný človek je bohatší ako v minulosti. Napriek tomu všetkému nám údaje naznačujú, že mladí ľudia sú stále menej presvedčení, že môžu kontrolovať svoj osud a tento pocit je stále silnejší.

Štandardným spôsobom merania pocitu kontroly je dotazník, ktorý vyvinul Julien Rotter koncom 50-tych rokov s názvom Internal-External Locus of Control Scale. Dotazník pozostáva z 23 dvojíc výrokov. Jeden výrok z dvojice reprezentuje vnútorný pocit kontroly (svoj osud si určuje človek) a druhý výrok reprezentuje vonkajší pocit kontroly (človek je podriadený okolnostiam a osudu). Počas testu človek určuje, ktorý výrok sa mu zdá byť viac pravdivý. Jedna taká dvojica znie nasledovne:

  • a) Som presvedčený, že čo sa má stať, to sa aj stane.
  • b) Dôverovať osudu sa mi nikdy nevyplatilo tak dobre, ako spraviť vlastné rozhodnutie

V tomto prípade možnosť a) predstavuje vonkajší pocit kontroly a možnosť b) vnútorný pocit kontroly.

Mnohé štúdie v priebehu rokov ukázali, že ľuďom s vyšším pocitom vnútornej kontroly sa v živote darí lepšie ako tým, ktorých výsledok v teste sa pohybuje v oblasti vonkajšej kontroly.[2] S vyššou pravdepodobnosťou si dokážu nájsť uspokojivé zamestnanie, ktoré ich baví, starajú sa o svoje zdravie a zohrávajú aktívne úlohy vo svojich komunitách. Taktiež omnoho menej trpia úzkosťou a depresiou.

V prehľadovej štúdii pred pár rokmi analyzovala Twenge a jej kolegovia výsledky mnohých štúdií, ktoré využili Rotterovu škálu pri testovaní mladých ľudí od roku 1960 do roku 2002.[3] Zistili, že v priebehu týchto 42 rokov sa priemerný výsledok testu dramaticky posunul u detí vo veku 9–14 rokov a tiež u univerzitných študentov z oblasti vnútornej kontroly do oblasti vonkajšej kontroly. Vzostup pocitu vonkajšej kontroly vykazuje u týchto skupín rovnaký lineárne vzostupný trend ako nárast výskytu depresie a úzkosti. [Oprava – 5. január 2014: Twnge a jej kolegovia použili pre vyhodnotenie detí vo veku 9–14 rokov Nowicki-Strickladovu škálu, ktorý vytvorili Bonnie Strickland a Steve Nowicki, nie Rotterovu škálu. Táto škála je podobná ako Rotterova, len je modifikovaná pre použitie u detí.]

Rozumným záverom týchto pozorovaní je, že nárast vonkajšej kontroly (a pokles vnútornej kontroly) kauzálne súvisí s nárastom výskytu úzkosti a depresie. Keď ľudia majú pocit, že takmer nemôžu ovplyvňovať svoj osud, začnú trpieť úzkosťou. „Niečo hrozné sa mi môže kedykoľvek stať a ja s tým nebudem môcť nič spraviť.“ A keď úzkosť a bezmocnosť trvá dlhšie a stúpne na intenzite, ľudia začnú trpieť depresiou. „Nemá zmysel sa o niečo snažiť; aj tak som stratený.“

Presun dôrazu z vnútorných cieľov a motivácií na vonkajšie

Twengovej vlastnou teóriou je, že generačný vzostup výskytu úzkosti a depresie súvisí s presunom dôrazu z vnútorných cieľov a motivácií na vonkajšie. Vnútorné ciele sú tie, ktoré sa týkajú rozvoja osobnostných vlastností ako napríklad kompetencia v činnostiach, ktoré si človek sám vybral alebo zmysluplná životná filozofia. Vonkajšie ciele sú na druhej strane tie, ktoré súvisia s materiálnou odmenou alebo s hodnotením iných ľudí. Patrí medzi nich napríklad vysoký príjem, postavenie v spoločnosti a dobrý výzor. Twenge cituje dôkazy o tom, že dnešní mladí ľudia sa v priemere oveľa viac orientujú na vonkajšie ciele a menej na vnútorné ciele ako v minulosti. Z prieskumu, ktorý sa každoročne koná medzi prvákmi na vysokej škole vyplýva, že študentov, ktorí považujú „byť na tom finančne dobre“ za dôležitejšie ako „vytvoriť si zmysluplnú životnú filozofiu je dnes väčšina, zatiaľ čo v 60-tych a 70-tych rokoch bol pravdou presný opak.[4]

Snaha o dosiahnutie vonkajších cieľov by mohla súvisieť s pocitom vonkajšej kontroly. Je pravdou, že nemôžeme kontrolovať dosahovanie vonkajších cieľov tak, ako vnútorných. Môžeme vynakladať mnoho úsilia, aby sme sa zlepšili vo svojich kompetenciách, ale to nám nezaručí, že vďaka tomu zbohatneme. Môžeme rôznymi duchovnými technikami a filozofiou pracovať na svojej životnej filozofii, ale to nám nezaručí, že ľudia nás budú považovať za atraktívnejších alebo nás budú pozitívne hodnotiť. Naše emocionálne prospievanie a uspokojenie dokážeme kontrolovať do tej miery, dokiaľ pochádza z dosahovania vnútorných cieľov. Čím viac však naše uspokojenie pochádza súvisí s hodnotením ostatných a s odmenami, tým menšiu kontrolu máme nad naším emocionálnym stavom.

Twenge uvádza vo svojej štúdii, že posun od vnútorného k vonkajšiemu reprezentuje celkový posun ku kultúre materializmu, ktorú demonštruje aj televízia a ďalšie médiá. Mladí ľudia sú od narodenia vystavení reklamám a ďalším odkazom, ktoré im hovoria, že šťastie závisí od popularity, dobrého výzoru a materiálnych vecí. Môj názor je, že Twenge má v tomto smere čiastočne pravdu, ale rád by som sa ponoril ešte hlbšie a ukázal, že ide o ešte závažnejší a podstatnejší problém. Moja hypotéza znie, že generačný nárast úzkosti a depresie vyvolal pokles príležitostí voľne sa hrať a nárast vplyvu školstva v životoch detí a ich rodín.

Čítať ďalej…

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.