Podvádzanie je dnes najbežnejšie medzi „najlepšími“ študentmi.

Predchádzajúci príspevok som zakončil otázkou: „Prečo niektorí vedci podvádzajú?“ Publikovanie falšovaných údajov predsa marí celý zmysel vedy, ktorým je odhaľovanie skutočnosti. Prečo to potom robia? Moja odpoveď na túto otázku je, že mnohí takzvaní vedci nie sú v skutočnosti vedcami. Namiesto toho sú stále študentmi, pre ktorých účel svätí prostriedky. Pre nich je podvádzanie vo vede podobné podvádzaniu v škole. A „kto to dnes nerobí?“

Štruktúra povinnej školskej dochádzky podporuje podvádzanie

Povinná školská dochádzka je takmer dokonalým prostredím pre podvádzanie. Dnes to platí ešte omnoho viac ako v minulosti. Študenti musia tráviť v škole omnoho viac času ako by chceli aktivitami, ktoré si sami nezvolili a nudia ich alebo sa im zdajú byť nezmyselné. Neustále im niekto pripomína význam dobrých známok. Známky sú v podstate jedinou motiváciou. Všetko sa robí kvôli známkam. Dokonca aj postup do vyšších ročníkov a následná sloboda od školy závisí od známok.

Študenti sa časom vždy presvedčia, že dobré známky a postup do vyššieho ročníka sú hlavným cieľom úloh, ktorým sa venujú v škole. Už vo veku 11–12 rokov sú cynickí ohľadom tvrdenia, že škola je miestom pre vzdelávanie. Uvedomujú si, že mnoho činností, ktoré od nich vyžadujú nemá zmysel a že väčšinu z toho, čo sa naučia na test zabudnú krátko po teste. Vidia len malé prepojenie (často aj preto, že niekedy tam žiadne nie je) medzi úlohami v škole a skutočným svetom, v ktorom žijú. Naučia sa, že nezáleží na ich vlastných otázkach a na ich vlastných záujmoch a že záleží len na ich schopnosti povedať „správnu“ odpoveď na otázky, ktoré sa sami nepýtali a ktoré ich nezaujímajú. Slovo „správna odpoveď“ znamená taká odpoveď, ktorú očakáva učiteľ alebo človek, ktorý pripravoval test a nie taká odpoveď, ktorú študenti chápu ako správnu.

Veľmi výstižne mi to zhrnula jedna stredoškoláčka, ktorej som sa raz snažil pomôcť s domácou úlohou z matematiky. Po niekoľkých minútach, čo slušne predstierala, že počúva moje vysvetľovanie, prečo určitá metóda riešenia funguje a iná nefunguje, vykríkla: „Vážim si, že sa mi snažíte pomôcť, ale ja ani nepotrebujem, ani nechcem vedieť, ako tieto metódy fungujú! Potrebujem vedieť jedine to, ako zopakovať postup, ktorý od nás požaduje učiteľ a ako získať príslušný výsledok.“ Táto študentka patrila medzi jednotkárov.

Väčšine študentov netrvá dlho prísť na to, že je nemožné hlbšie sa zaujímať o školské predmety aj keby chceli. Jednoducho na to nie je dostatok času. Musia totiž ísť podľa rozvrhu a školských osnov. Niektorí študenti sú navyše presvedčení, že sa musia venovať aj niektorým voliteľným školským aktivitám aby dokázali, že sú presne takými „všestranne vzdelanými“ jednotlivcami, akých vyhľadávajú prestížne univerzity. Ktokoľvek by si dovolil ten luxus zaoberať sa len predmetmi, ktoré ho skutočne zaujímajú, prepadol by z ostatných. Aby študenti uspeli, musia získať obmedzené množstvo a plytké porozumenie vedomostiam, ktoré sa vyžadujú na testoch. Čokoľvek nad tento rámec je stratou času a najlepší študenti tento poznatok ovládajú najviac.

V mnohých prípadoch sú pravidlá o tom, čo je podvádzanie a čo podvádzanie nie je vytvorené umelo a vôbec sa netýkajú vzdelania. Ak si spravíte ťahák s pojmami a dôležitými informáciami pred testom a následne ho použijete počas testu, podvádzate. Ak si však spravíte rovnaký ťahák a uložíte si ho do krátkodobej pamäti, ktorej obsah sa stratí hneď po teste, nepodvádzate. Ak píšete seminárnu prácu a skopírujete celé odseky prác iných študentov, ktoré dáte dokopy, podvádzate. Keď však spravíte v podstate to isté, len si dáte tú námahu a prerozprávate obsah týchto odsekov vlastnými slovami namiesto doslovného kopírovania, nepodvádzate.

Študenti veľmi dobre vedia, že pravidlá ohľadom podvádzania v škole sú podobné pravidlám hry. V tomto prípade sa však jedná o hru, ktorú nechcú hrať a ktorú si nevybrali slobodne. Nútia ich chodiť do školy, nútia ich robiť si úlohy, nútia ich písať testy. Nemajú možnosť vyjadriť sa k tomu, čo budú študovať, ako budú testovaní a aké budú pravidlá ohľadom podvádzania. Za takých okolností je veľmi ťažké správať sa podľa pravidiel.

Učitelia často vravia, že ak podvádzate, podvádzate sami seba, pretože si podkopávate vlastné vzdelanie. Tento argument však prichádza do úvahy len vtedy, ak sa nepodvádzaním naučíte viac, ako by ste sa naučili v čase, ktorý ste ušetrili podvádzaním. Ak napríklad podvádzaním na predmete X získate čas, ktorý využijete na štúdium predmetu Y, ktorý vás skutočne zaujíma a ktorý môže, ale nemusí byť školským predmetom, jedná sa skutočne o podkopávanie vlastného vzdelania?

Podľa mojich skúseností so študentmi je jediným argumentom proti podvádzaniu, ktorý im dáva zmysel ten, že podvádzaním ubližujú študentom, ktorí sa rozhodli nepodvádzať (avšak správne dodávajú, že tento argument platí len v tých vzácnych prípadoch, keď učiteľ známkuje podľa Gaussovej krivky). Študenti vnímajú „systém“ ako nepriateľa a majú len málo výčitiek ohľadom snahy „poraziť ho“ podvodom, ale ostatných študentov ako svojich nepriateľov nevnímajú, a tak ich trápi, ak by im mali ubližovať vlastným podvádzaním.

Dokladá to aj fakt, že hlavný dôvod, prečo podvádzajúcich študentov niekedy odhalia je snaha podeliť sa s výsledkom svojho podvádzania s ostatnými študentmi, pričom sa to dozvie učiteľ. Napríklad študent ukradne a zdieľa kópiu testu, ktorý bude na najbližšej hodine s ostatnými študentmi v triede a niektorý z nich to prezradí učiteľovi. Problémy, ktoré vyplývajú z postoja „študenti verzus školský systém“, ktorý škola podporuje sú vážne a nekonečné. Navyše študenta, ktorý nahlási podvádzanie budú považovať za zradcu.

V mnohých ohľadoch považujú študenti podvádzanie kvôli lepším známkam za výhodné pre všetky zúčastnené strany. Študenti chcú lepšie známky, ich rodičia chcú, aby mali lepšie známky a aj ich učitelia chcú, aby mali lepšie známky. Učitelia sa tiež zvyčajne nepretrhnú, aby odhalili nejaký typ podvodu a ak aj sú jeho svedkami, niekedy to jednoducho ignorujú, pretože vďaka lepším známkam, a to hlavne na štandardizovaných testoch, vyzerajú (ako učitelia) pred kolegami a vyššími autoritami lepšie. A navyše mnohí rodičia nebudú deti napomínať, aby nepodvádzali, ale sú ochotní žalovať akéhokoľvek predstaviteľa školy, ak by si nehorázne dovolil obviniť ich dieťa z podvádzania.

Podvádzanie na školách prekvitá hlavne medzi tými „najlepšími“ študentmi

Nečudo, že podľa prieskumov je podvádzanie na školách veľmi časté. Ak by sme slovo „normálne“ použili pre označenie činnosti, ktorú vykonáva väčšina, potom je školské podvádzanie normálne. V anonymných dotazníkoch sa k nejakej forme podvádzania priznáva až 98% študentov a asi 70% študentov priznáva vážne podvádzanie napríklad opísanie celého testu od iného študenta alebo skopírovanie celej seminárnej práce. Na otázky prieskumov prečo podvádzajú, študenti uvádzajú podobné odpovede, aké som popísal vyššie. Ak sa ich opýtate, či považujú podvádzanie v škole za vážny morálny priestupok, väčšina ak nie všetci odpovedia záporne. Miera podvádzania a dôvody študentov sú viac-menej konzistentné na všetkých úrovniach vzdelávania od strednej školy po skončenie vysokej školy.[1]

Prieskumy okrem iného ukazujú celkový vzostup miery podvádzania počas posledných rokov a určité zmeny v tom, ktoré skupiny študentov podvádzajú najviac. V minulosti to boli hlavne „najslabší“ študenti, ktorí podvádzali zo zúfalstva, len aby nejako prešli do ďalšieho ročníka. V dnešnej dobe sa však najviac podvádzania vyskytuje medzi „najlepšími“ študentmi, ktorí smerujú na najlepšie fakulty a univerzity.[1] Jeden z absolventov sa vyjadril k tejto téme nasledovne: „Maturoval som na strednej škole z vyznamenaním. Musel som, pretože som chcel mať možnosť študovať na najlepších školách. Všetci vyznamenaní podvádzali. Jednoducho sme všetci potrebovali tie najlepšie známky, aby sme sa dostali na tie najlepšie univerzity.“[1]

Je zrejmé, že „najlepší“ študenti sú motivovaní zúfalstvom podobne ako „najslabší“ študenti v minulosti. Vnímajú, že musia mať najlepšie známky a dostať sa na prestížne univerzity, inak sklamú všetkých, ktorí sú pre nich dôležití vrátane svojich rodičov a seba samých. Nedostať sa na prestížnu školu je pre nich celoživotným zlyhaním. Tieto deti sú inak veľmi usilovné a šikovné a darilo by sa im veľmi dobre aj bez podvádzania, ale podvádzajú, aby mali výhodu a aby ich všetci vnímali ako skutočne najlepších. Sú na tom podobne ako mnohí veľmi talentovaní športovci, ktorí užívajú doping.

A niektorí z týchto študentov si potom zvolia vedu ako svoju celoživotnú kariéru…

Kontinuita medzi podvádzaním v škole a podvádzaním vo vede

Predstavme si človeka menom Bob, ktorý sa počas univerzitného štúdia rozhodne stať vedcom. Toto rozhodnutie však nespravil preto, že skutočne miluje vedu alebo má pálčivé otázky, na ktoré chce získať odpoveď pomocou vedeckých metód. Jeho vlastnú zvedavosť škola potlačila už pred mnohými rokmi. Namiesto toho chce byť vedcom, pretože (a) mal na prírodovedných predmetoch dobré známky (len čiastočne vďaka podvádzaniu), (b) ostatní ho presvedčili, že by sa mal stať vedcom a © pretože vníma, že vedci môžu časom prísť k vysokému spoločenskému postaveniu, a to by sa mu páčilo. V skutočnosti Bob netuší, čo presne znamená byť vedcom, ale má pocit, že by to pre neho bola dobrá kariéra.

A tak sa Bob prihlási na doktorandské štúdium, po skončení ktorého získa titul PhD. Ako doktorand musí do istej miery „robiť“ vedu, keďže musí mať vlastný výskum pre svoju dizertačnú prácu. Je to však „skutočná“ veda, alebo je stále študentom, pre ktorého účel svätí prostriedky? Ako pokračuje na svojom výskumnom projekte – na projekte, ktorý navrhol viac jeho školiteľ ako on sám – získané údaje úplne nezodpovedajú tomu, čo očakával. Jeho školiteľ je sklamaný a venuje viac pozornosti inému doktorandovi, ktorý získava silnejšie, pozitívnejšie a publikovateľnej­šie údaje.

Bob sa začína obávať o svoju budúcnosť. Usilovne pracuje a aj keď to nie je jeho chyba, odmena za úsilie sa nedostavuje. A tak sa uchýli k starému zvyku podvádzať. Stačí zmeniť len pár čísel v niektorých súboroch údajov a ako švihnutím čarovného prútika sú z štatisticky nevýznamných výsledkov štatisticky významné, ktoré vedú k vysnívanej dizertačnej práci a k niekoľkým publikáciám v prestížnych vedeckých časopisoch.

Bob si môže svoj podvod racionalizovať niekoľkými spôsobmi. Možno mu jeho školiteľ pridelil projekt vopred odsúdený na neúspech; laboratórne podmienky možno neboli vhodné pre získanie očakávaných výsledkov; možno cifry, ktoré zmenil, boli nesprávne odmerané; a jednoducho to musel spraviť, inak by ohrozil celú svoju kariéru. Problémom však je, že teraz má jeho podvádzanie omnoho závažnejšie dôsledky. Bob si síce myslí, že jeho čin je len prostriedkom k prekonaniu prekážky stojacej v ceste, ostatní však vnímajú jeho prácu ako dôležitý príspevok vo vede. Veda totiž stojí na čestnosti a akýkoľvek podvod ju podkopáva. Bob ale podvádza, pretože (a) má k tomu nutkanie, (b) je v skutočnosti stále študentom a nie vedcom a © má za sebou dlhú históriu podvádzania v škole, ktoré si celý čas racionalizoval.

A kedy s tým Bob prestane? Kedy už nebude vnímať život ako súbor prekážok, ktoré treba prekonať akýmkoľvek spôsobom a stane sa „skutočným vedcom“ motivovaným čisto skúmaním skutočnosti? Keď Bob získa svoj PhD titul a bude pre niekoho pracovať v laboratóriu, v určitom zmysle je stále študentom, ktorý sa musí osvedčiť, aby sa časom dostal k skutočnej práci. Potom sa stane docentom a čakajú ho ďalšie prekážky. Musí publikovať výskumné články v dôležitých časopisoch, aby si udržal svoje postavenie. Po siedmych rokoch docentúry bude buď ďalej stúpať po rebríčku vyššie alebo môže skončiť a pre Boba, ktorý už v tom čase má mladú rodinu, skončiť kariéru neprichádza do úvahy. Tendencia k podvádzaniu môže byť ešte silnejšia ako predtým. A dajme tomu, že získa stálu pozíciu na univerzite. V tom čase je už jeho zvyk podvádzať zafixovaný. Fungovalo to predsa celý čas. Teraz už má aj svojich vlastných doktorandov a musí sa uchádzať o granty. Navyše má už pomerne vysokú reputáciu, ktorej výhody si užíva napriek ťažkému svedomiu, že si ju úplne nezaslúžil. A aby mohol získavať granty, podporovať svojich študentov a udržať si vysokú reputáciu, musí mať silné, publikovateľné pozitívne výsledky. Tento začarovaný kruh nikdy neskončí.

Jednou z tragédií nášho školstva je odradzovanie detí od objavovania, čo skutočne majú rady a čomu sa chcú venovať z vlastnej iniciatívy a zvedavosti. Namiesto toho sa naučia, že život je cesta s prekážkami, ktoré je treba prekonať tak alebo onak, a že úspech výlučne závisí od hodnotenia ostatných a vôbec nie od napĺňania vlastných cieľov. Našťastie sa väčšine ľudí po odchode zo školy viac alebo menej podarí vyjsť z tohto začarovaného kruhu ak majú možnosť slobodne si vybrať ďalšie smerovanie. Niektorí sa však z toho nikdy nedostanú. Ostávajú naďalej študentmi, ktorí sa snažia plniť očakávania druhých akýmkoľvek spôsobom. Niektorí z nich potom podvádzajú ako vedci, alebo ako podnikatelia, alebo právnici, alebo politici, alebo…

---

[1] Summaries of surveys on school cheating and students´ reasons for cheating can be found at the following: (a) Joan Oleck, „Most High-School Students Admit to Cheating.“ School Library Journal (03/10/2008); (b) Barbara Pytel „Cheating on the Rise“; © Education-Portal.com, „75 to 98 Percent of College Students Have Cheated“; and (d) Regan McMahon, „Everybody Does It: Academic Cheating is at an All-Time High,“ San Francisco Chronicle (09/09/2007).

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.