Príbeh o ambíciách, podozrenia z podvodu a samovražde.

Dnešnú esej začnem tragickým príbehom, ktorý sa skutočne stal. Na začiatku svojej vedeckej kariéry som pracoval ako doktorand na výskume v jednom z najvýznamnejších biopsychologických laboratórií v krajine. Riaditeľ laboratória patril medzi najprominentnejších svetových výskumných psychológov svojho času a mnohí výskumníci si mysleli, že je na najlepšej ceste za Nobelovou cenou.

Ako býva zvykom, riaditeľ sa priamo nepodieľal na experimentoch, ktoré sa v jeho laboratóriu konali. Mal mnoho práce s písaním článkov, žiadosťami o granty a cestovaním po krajine na podujatia, kde prednášal. Samotný výskum vykonávali doktorandi a vedeckí pracovníci. Riaditeľ bol uvedený ako spoluautor pri výskumoch, ktoré pomáhal zorganizovať, ale ktoré už priamo vykonávali iní. Často ani úplne nerozumel vybaveniu, ktoré sa pri jednotlivých pokusom používalo.

Jeden z vedeckých pracovníkov – budem ho volať Henry – mal zo všetkých pracovníkov najlepšie výsledky. V čase, keď som získal svoj titul PhD a začal pracovať na svojej docentúre v trochu skromnejšej inštitúcii, Henry prijal ponuku stať sa riadnym profesorom v jednom z najprestížnejších psychologických pracovísk v krajine. Jeho výskum, na ktorom dovtedy pracoval po ňom prevzal vynikajúci svedomitý doktorand. Tomuto doktorandovi sa však vôbec nedarilo replikovať žiadne z Henryho slávnych výsledkov. To viedlo k opakovaným žiadostiam, aby sa Henry vrátil a demonštroval, akým spôsobom získal svoje výsledky, pre ktoré nebolo žiadne uspokojivé vysvetlenie. Ako pokračovali neúspešné pokusy o zopakovanie pokusov a Henry sa odmietal dostaviť, aby vysvetlil svoje výsledky, rástlo zatiaľ nepodložené podozrenie, že Henry si svoje výsledky jednoducho vymyslel. A potom sa stala tragédia. Henry spáchal samovraždu.

Bol to pre mňa šok. Nedá sa povedať, že by sme si s Henrym boli blízki, pretože jeho ambicióznosť siahala až k tomu, že si občas uťahoval z tých nižšie postavených vrátane mňa. Napriek tomu som mal pocit, že ho poznám a rozumiem mu. Poznal som ho osobne ako reálneho človeka, a keď som sa dozvedel o jeho smrti, smútil som za ním. Podľa mňa bol vo svojom vnútri veľmi krehký (napriek svojmu robustnému a hrozivo vyzerajúcemu vzhľadu) a túžil po ďalších métach vo svojej kariére v inštitúcii, ktorá odmeňovala „správne“ zistenia a nemala záujem o tie „nesprávne“. V skutočnosti vôbec nebol vedcom. Nezaujímal sa o zodpovedanie otázok, na ktoré mal odpovedať jeho údajný výskum a zrejme už nevidel viac zmysel pokračovať vo svojej existencii po tom ako sa zrútili základy pre pokračovanie jeho kariéry.

V poslednom čase som veľa rozmýšľal nad otázkou podvádzania v oblasti vedy aj kvôli tomu, že sa nedávno na verejnosť dostala správa o prípade Marca Hausnera z Harvardu. Hausnera obviňujú z falšovania údajov v minimálne niektorých z jeho známych výskumov o kognitívnych schopnostiach opíc. Hausnerov prípad pripomína ešte iný prípad podvodu vo vede, ktorý sa taktiež udial na Harvardskom ústave psychológie. Koncom 90-tych rokov bola rýchlo postupujúca psychologička Karen Ruggiero uznaná vinnou z falšovania piatich experimentov, ktoré boli publikované v dvoch vedeckých článkoch a z pozmenenia niektorých údajov publikovaných v treťom článku.[1] Jej vedecká kariéra sa tým definitívne skončila.

Ako časté sú podvody vo vede? Nikto to presne nevie. Obrancovia čistoty vo vede tvrdia, že takéto podvody sú veľmi zriedkavé a ich zdrojom je len pár „pokazených jabĺk“. O tom však dosť pochybujem. Podľa mňa sú odhalené prípady podvodu vo vede len špičkou ľadovca.

Často som počul argument, že nie je v nikoho záujme podvádzať vo vede, pretože na podvod sa príde hneď, ako sa ktokoľvek pustí do replikácie experimentu a nepodarí sa mu to. Pravdou však je, že replikácia sa vo väčšine vedeckých oblastí koná len zriedkavo. Väčšina vedcov chce skúmať niečo nové a grantové inštitúcie málokedy poskytnú grant s cieľom zopakovať už publikované výsledky. A aj keď sa experiment zopakuje a nepodarí sa replikovať výsledky, takmer vždy sa dá neúspech vysvetliť iným spôsobom bez toho, aby bolo treba pomýšľať na možnosť podvodu. Žiaden experiment nemožno dokonale zopakovať. To platí zvlášť pre výskum správania. Pokusné subjekty sú rôzne (ľudia, myši alebo kolónie mravcov), čas výskumu je iný, rôzne podmienky (teplota, atmosférický tlak, farba stien v miestnosti) sú iné, a tak ďalej. Neúspešné zopakovanie pokusu môže naznačovať, že pôvodné zistenie nie je až také „robustné“ ako sa predtým verilo, ale takmer nikdy sa nepovažuje za dôkaz o podvode.

V Henryho prípade, kde sa všetci snažili o dokonalé napodobenie pôvodných podmienok Henryho pokusov, výskumníci oficiálne „vysvetľovali“ neúspech určitou zmenou podmienok. V jednom článku napríklad navrhli možnosť, že dodávateľská firma, ktorá zabezpečovala laboratórne myši, mohla pozmeniť spôsob výchovy laboratórnych zvierat, čo mohlo viesť k zmene ich spôsobov správania. Predpokladám, že aj keby Henry ostal nažive a keby ho formálne obvinili z podvodu, nikomu by sa to nepodarilo dokázať.

Dôkaz podvodu takmer nikdy nevzíde z neúspešného pokusu replikovať výsledky. Častejšie sa stáva, že páchateľ podvodu je natoľko bezočivý, že falšuje alebo mení údaje takým spôsobom, že si to ostatní napokon všimnú. Hausera prichytili, pretože začal tlačiť na svojich doktorandov, aby mali požadované výsledky, čo ich viedlo k nahláseniu celého prípadu autoritám. Následné vyšetrovanie odhalilo, že skutočné výsledky sa nezhodujú s výsledkami, ktoré uverejnil vo vedeckých článkoch.[2]

Sťažnosť doktoranda tiež spustila vyšetrovanie vedúce k pádu výskumníčky Karen Ruggiero.[1] Študent ju požiadal o kópiu pôvodných výsledkov určitého experimentu a pani Ruggiero odmietla. Študent mal podozrenie, že údaje v skutočnosti neexistujú, čo viedlo k vyšetrovaniu. Ak by si pani Ruggiero dala tú námahu a vytvorila falošný záznam, ktorý by „podporil“ sfalšovaný pokus, možno by k vyšetrovaniu vôbec nedošlo.

Ďalších vedcov prichytili pri podvode, pretože publikované výsledky boli doslovne príliš dobré, aby boli pravdivé. V skutočných výsledkoch výskumu je vždy určitá miera variability a opakované výsledky, v ktorých sa prakticky nenachádza žiadna variabilita sú silným dôvodom pre podozrenie z falšovania. Jednoducho platí, že aby vás prichytili pri podvádzaní vo vede, musíte byť buď príliš bezohľadný alebo príliš hlúpy.

V priebehu rokov sa vykonalo viacero výskumov, v ktorých výskumníci požiadali vedcov anonymným dotazníkom o to, aby udali, či sa niekedy dopustili podvádzania vo vede. Nedávna metaanalýza týchto výskumov skonštatovala, že asi 2% vedcov priznali falšovanie alebo fabrikáciu údajov a 14% priznalo, že sa stali svedkami takého správania u jedného alebo viacerých kolegov.[3] Najčastejšie sa k podvodom priznávali vedci z oblasti farmaceutického, klinického a medicínskeho výskumu, čo buď znamená, že títo výskumníci falšujú údaje častejšie ako iní vedci alebo v podobných dotazníkoch klamú menej často ako vedci z iných odvetví.

Autorka tejto metaanalýzy Daniele Fanelli uvádza, že 2% je minimálny odhad počtu vedcov, ktorí zámerne falšujú údaje. Žiaden respondent by naschvál nepovedal, že vo vede podvádzal, keby to tak nebolo, ale mnohí vedci majú silnú motiváciu klamať v opačnom zmysle aj napriek tomu, že dotazník bol anonymný. Metaanalýza tiež odhalila, že celá tretina vedcov priznala menej závažné formy podvádzania ako napríklad neuvádzanie údajov, ktoré protirečili ich teóriám alebo vypúšťanie údajov z analýzy kvôli „pocitu“, že nie sú dostatočne presné.

Zmyslom vedy je však odhaľovať skutočnosť a podvádzanie úplne marí tento zmysel. Prečo potom niektorí vedci podvádzajú? Vo svojom ďalšom článku sa budem tejto otázke venovať podrobnejšie a skúsim tiež objasniť, prečo mnohí takzvaní vedci nie sú v skutočnosti vedcami. Namiesto toho sú stále študentmi, pre ktorých účel svätí prostriedky. Pre nich je podvádzanie vo vede podobné podvádzaniu v škole. A „kto to dnes nerobí?“

[1] Price, M. (2010), „Sins against science“ APA Monitor, 41 (#7), 44.

[2] Wade, N. (August 27, 2010), Harvard researcher may have fabricated data New York Times.

[3] Fanelli, W. (2009). How many scientists fabricate and falsify research? A systematic review and meta-analysis of survey data. PLoS One, 4 (#5), 1–11.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.