Feb
8

Naša spoločenská povinnosť je zabezpečiť príležitosti pre vzdelávanie, nie k nemu nútiť

Naša spoločenská povinnosť je zabezpečiť príležitosti pre vzdelávanie, nie k nemu nútiť

Ako by sme mohli podporiť univerzálne vzdelávanie bez nútenia?

Deti sa učia samy. Biologicky sú na to perfektne vybavené. Ich inštinkty skúmať, pozorovať, načúvať konverzáciám, ktoré vedú starší od nich, pýtať sa nespočetné otázky, hrať sa s predmetmi, myšlienkami a zručnosťami, to všetko im slúži k učeniu. Pravidelní čitatelia už vedia, že toto je hlavnou myšlienkou celého môjho blogu.

Bežné školy narušujú detskú schopnosť vzdelávať sa. Keď deti alebo dospievajúcich posielame do škôl, kde ich rozdelia do tried podľa veku, kde si nemôžu voľne vybrať svojich kamarátov z iných tried, kde nemôžu nasledovať vlastné záujmy, ale musia sa podrobiť diktátu učiteľa a zvoneniu školského zvončeka, narúšame tým ich možnosť uplatniť svoje inštinkty pre vlastné vzdelávanie. Deťom prirodzené spôsoby učenia vyžadujú slobodu a to je druhou hlavnou myšlienkou tohto blogu.

V mnohých príspevkoch som argumentoval proti povinnej školskej dochádzke. V dnešnom príspevku by som naopak rád povedal pár viet k tomu, čo sa študentom na škole páči a ako by sme mohli my ako spoločnosť naplniť potreby detí a poskytnúť im príležitosti vzdelávať sa bez toho, aby sme ich museli do toho nútiť.

Čo sa študentom na školách páči

Postoj mnohých študentov k štátnym alebo súkromným školám nie je úplne negatívny. Nespravil som síce formálny prieskum, ale podľa mojich neformálnych pozorovaní zisťujem, že študentom sa v škole páčia nasledujúce veci:

Príležitosť nájsť si kamarátov.

Počas posledných dekád, keď dospelí postupne získavali stále väčší vplyv nad životmi detí, je pre deti stále zložitejšie stretávať sa s inými deťmi a nájsť si kamarátov. Škola je jedným z mála miest, kde sa deti stretávajú a vo voľnom čase – pred začiatkom vyučovania, počas obeda a počas prestávok (v tých školách, kde ešte existujú) – majú možnosť rozprávať sa a spoločne sa hrať. Rozdelenie do tried podľa veku bráni deťom nájsť si starších a mladších kamarátov, ale keď už nič iné, aspoň sa môžu skamarátiť s deťmi rovnakého veku.

Príležitosť byť mimo dosah rodičov.

Niektorí rodičia sú prehnane protektívni, úzkostliví alebo v extrémnom prípade svoje deti zneužívajú. Ich deti často oceňujú možnosť ujsť od svojich rodičov do školy. Ale aj deti, ktorí majú tých najlepších rodičov na svete potrebujú byť určitý čas bez nich, aby sa naučili riešiť problémy samostatne. [Viac o tejto téme nájdete v knihe od Hara Marano A Nation of Wimps (2009) alebo v jej článkoch na Psychology Today (2004).] V kultúre lovcov a zberačov, kde deti môžu robiť celý deň, čo chcú, trávia deti staršie ako 4 roky čas s ostatnými deťmi bez dohľadu dospelých. Takto sa naučia nezávislosti a sebadisciplíne. Deti našich škôl takú nezávislosť nemajú, pretože sú neustále pod dozorom učiteľov, ale aspoň sú bez dohľadu svojich rodičov a učia sa vyrovnávať s inými podmienkami, ako by im pripravili len rodičia samotní.

Príležitosť ujsť od chudoby a iných obmedzujúcich podmienok.

Jeden z čitateľov výstižne komentoval jeden z mojich minulých článkov tým, že pre niektoré deti je škola útočiskom. Nedávno som si v miestnych novinách prečítal článok o mladom dievčati pochádzajúcom z chudobnej štvrte Bostonu, ktorú opustil otec, jej mama zomrela na infekciu HIV, mnohých z jej priateľov zavraždili alebo zomreli na následky spôsobené chudobou, ale ktorá prežíva vďaka školskému systému. Je skvelá stredoškoláčka, pretože je neuveriteľne iniciatívna a má ambície dostať sa na dobrú vysokú školu. Podobné príbehy nám pripomínajú, že potrebujeme útočiská pre tých, ktorí pochádzajú z chudobných pomerov. Potrebujeme však také útočiská, ktoré budú fungovať omnoho lepšie ako súčasné školy. Bežné školy totiž často nenapĺňajú potreby tých, ktorí sú chudobní. Len pomerne málo z nich dokáže svoju situáciu prekonať a na rozdiel od ostatných nemajú akúkoľvek možnosť vzdelávať sa doma.

Príležitosť byť vystavení novým myšlienkam, novým spôsobom myslenia a inštruktáž v cenených zručnostiach.

Študenti sa často sťažujú, že sa v škole nudia, že sú vystresovaní pred testami alebo sú nahnevaní, že musia tráviť tak veľa času nezmyselnými domácimi úlohami a nemajú potom čas na iné aktivity. Niekedy sa však pozitívne vyjadrujú o tom, že v škole počuli zaujímavú myšlienku, ktorá ich nadchla, alebo že sa naučili novej zručnosti, ktorá ich baví, alebo sa tam dozvedeli o novej knihe, ktorá ich veľmi zaujala. Niektorí učitelia sú schopnejší ako iní v tom, ako vyučovať zaujímavo, pútavo a zdvihnúť závoj strachu zo známkovania. Študenti si veľmi cenia takých učiteľov. Nanešťastie si študenti takmer nikdy nemôžu svojich učiteľov vybrať, takže možnosť obohatiť sa kvalitným výkladom a prístupom takého učiteľa je otázkou náhody a šťastia. A aj v prípade najlepšieho možného učiteľa je pre študentov obohacujúca len časť hodiny čiastočne kvôli požiadavkám na učiteľov, aby pokryli celý rozsah osnov a dávali štandardizované testy. [John Gatto bol podľa všetkého najlepším učiteľom v meste New York, ale dokonca aj on tvrdil, že robí v škole viac škody ako úžitku a že svoj čas lepšie využije snahou o presadenie radikálnej reformy v školskom vzdelávaní.]

Ako by sme mohli, ak by sme chceli, poskytnúť všetkým deťom príležitosť vzdelávať sa slobodne a bez nútenia

Nikoho asi neprekvapuje, že deťom sa na školách páčia presne tie veci, ktoré najviac potrebujú, aby sa mohli sami vzdelávať. Deti sa túžia učiť, ale túžia po tom iba vtedy, ak to môžu robiť po svojom. Učia sa samy, ak majú kontrolu a podobne ako vy alebo ja budú rozhorčené, ak sa ich ostatní snažia kontrolovať. Aby sa ale deti mohli učiť slobodne, musíme im k tomu vytvoriť príležitosti a poskytnúť ich nielen majetným, ale aj tým chudobným.

Snívam o tom, že v budúcnosti budeme mať namiesto škôl, ktoré poznáme dnes, systém komunitných centier otvorených pre všetkých, kde sa deti – a tiež dospelí, ak budú chcieť – môžu prísť hrať, skúmať a učiť. Kdekoľvek by to bolo možné, v okolí takého centra by boli polia alebo lesy, kde by deti mohli hrať bez dozoru dospelých. V centrách by mali prístroj k rôznym užitočným nástrojom a predmetom vrátane počítačov a súčasťou každého centra by bola miestna knižnica. Obyvatelia miest s rôznymi schopnosťami a zručnosťami by dobrovoľne venovali časť svojho času tým, že by viedli záujmové krúžky pre tých, ktorí by mali záujem – hudobné, umelecké, matematické, jazykové, krúžky varenia, manažmentu, účtovníctva a čohokoľvek iného, čo by ľudí bavilo alebo by považovali za zaujímavé alebo dôležité. Neexistovali by žiadne požiadavky, osnovy, známky a porovnávacie rebríčky. V rámci centra by sa mohli usporiadať predstavenia divadelné krúžky alebo hudobné skupiny a ľudia by si mohli vytvárať nové záujmové skupiny.

Za omnoho menej peňazí, ako v súčasnosti míňame za systém povinného vzdelávania, by sme mohli vytvoriť krásne centrá s príležitosťami pre sebavzdelávanie. Deti by v takých centrách prekvitali, pretože by tam boli aj ich kamaráti a toľko úžasných vecí, s ktorými sa môžu hrať. V centre by bolo zastúpené všetko, čo si ako spoločnosť ceníme a deti a dospelí by si mohli vyskúšať rôzne činnosti podľa toho, čo ich zaujíma. Detaily ohľadom konštrukcie a možností jednotlivých centier by sa určili demokratickým spôsobom v miestnej samospráve. Nákup vybavenia by závisel od dopytu, nie od toho, čo niekto vopred určil. Personál by mal pracovnú zmluvu len na dobu určitú a táto zmluva by sa predlžovala len po demokratickom hlasovaní, aby sa zabezpečilo, že personál napĺňa potreby návštevníkov centra. Nikto by tam nemal svoje trvalé pracovné miesto.

Vďaka existencii takých centier by sme mohli dôverovať inštinktom sebavzdelávania našich detí. Naučili by sa všetko, čo potrebujú vedieť ako zodpovední dospelí našej kultúry a rozvinuli by si svoje záujmy vedúce ku kariéram, ktoré by pre nich boli hrou, nie drinou.

Myslím, že táto predstava nateraz stačí a som rád, že som sa s ňou mohol podeliť. Môžete sa s ňou sami hrať, pretvárať ju, namietať voči nej alebo ju doplňovať. Momentálne mi napadajú viaceré námietky voči tejto predstave, ale sú to viac menej problémy, ktoré je možné vyriešiť, nie neprekonateľné prekážky. [Pred tým, než článok ukončím, musím poďakovať za túto všeobecnú predstavu svojmu synovi Scottovi Grayovi, ktorý sa zamýšľal nad touto predstavou dlhšie ako ja. Beriem zodpovednosť za svoju špecifickú interpretáciu tejto predstavy, s ktorou môj syn nemusí úplne súhlasiť.]


Chcete vidieť, ako by to v takom komunitnom centre vyzeralo? Pozrite sa do fotogalérie jedného takého centra: Macomber Center, Framingham, Massachusetts.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.