Ako atléti zdôvodňujú morálne priestupky a zámerné ublíženie blížnemu

Predstavte si, že ste baseballovým nadhadzovačom v prvej lige. Nadhadzovač súpera práve prudko nepresne nadhodil a zasiahol odpaľovača vášho tímu – možno zámerne, možno nie. Mali by ste to súperovi vrátiť tak, že pri vašom nadhadzovaní zasiahnete súperovho odpaľovača? Ak tak spravíte, riskujete, že zámerne ublížite svojmu blížnemu. Ak tak nespravíte, sklamete svoj tím, svojho trénera, svojich fanúšikov (minimálne niektorých), ktorí si myslia, že tak musíte spraviť, pretože váš tím má nárok odplatiť sa súperovi rovnakou mincou.

Pri ďalšom nadhadzovaní súpera nadhadzovač opäť tvrdo zasiahne vášho odpaľovača. Niektorí spoluhráči vyskočia z lavičky a rozbehnú sa so zaťatými päsťami na súperovho nadhadzovača a jeho spoluhráčov, ktorí sa ho snažia brániť. Pridáte sa k nim napriek tomu, že by ste tým mohli niekomu vážne ublížiť a napriek tomu, že vnútorne cítite, že tento spôsob riešenia je detinský alebo ostanete sedieť na lavičke a budete riskovať hnev svojich spoluhráčov za vaše zbabelé odmietnutie zapojiť sa do bitky?

Predstavte si, že ste univerzitným hráčom basketbalu. Váš tréner a všetci spoluhráči vedia, že najlepší hráč súperovho tímu sa práve zotavil z vážneho zranenia členku. Nikto nevraví: „Pokús sa o to, aby si opäť poranil členok a vypadol z hry,“ ale veľmi dobre si uvedomujete, že presne na to myslia, keď vravia: „Poriadne mu daj.“ Spravíte to? Budete sa snažiť dostať sa k nemu za každú cenu a zámerne ho nútiť viac behať, skákať a padať, ako by ste to robili, keby ste vedeli, že je taký náchylný na ďalšie zranenie? Pokiaľ áno, zámerne sa pokúšate ublížiť vášmu blížnemu. Ak tak nespravíte, sklamete svojich spoluhráčov, svojho trénera a celú svoju hlúpu fakultu od jej prezidenta až po učiteľov, ktorí veria, že práve víťazstvo v športe je to, vďaka čomu univerzita vyzerá skvele.

Dilemy?

Je veľmi smutné, že pre niektorých atlétov tieto „dilemy“ ani nie sú dilemami. Samozrejme, že sa musíte súperovmu tímu odplatiť rovnakou mincou. Samozrejme, že sa musíte pripojiť k spoluhráčom v nezmyselnej idiotskej bitke. Samozrejme, že musíte basketbalovú hviezdu súpera nútiť k pohybu, aby sa zranil a nemohol hrať ďalej. Dokonca som už počul aj komentátorov zápasu kritizovať nadhadzovača jedného tímu za to, že odmietol zámerne zasiahnuť súpera v rámci odplaty a ublížiť mu.

Podobné situácie sa však vôbec nevyskytujú pri neformálnych športoch, kde nie sú žiadni tréneri, žiadni externí rozhodcovia, žiadne dlhodobo existujúce tímy a žiadni skalní fanúšikovia, len takí, ktorým je absolútne jedno, kto zvíťazí. Počas neformálnej hry veľmi dobre viete, že ak zámerne zasiahnete niekoho loptičkou, pobijete sa s niekým päsťami alebo sa pokúsite o to, aby sa hráč s nedávnym zranením členka opäť poranil, nedostane sa vám ničoho iného, len hnevu od ostatných hráčov z vášho aj súperovho tímu. Zmyslom neformálneho športu je zábava. Ak zámerne niekomu ublížite, zničíte všetkým zábavu, hráči od vás odídu a hra sa pre vás skončila. V neformálnom športe sa budete snažiť šetriť súpera so zraniteľným členkom, nie ho prehnane namáhať. To predsa vie aj malé dieťa.

A čo na to veda?

Maria Kavussanu z Birminghamskej univerzity v Británii študovala niekoľko rokov športovú morálku. V jednej zo svojich štúdií sa jej mnoho univerzitných hráčov basketbalu, futbalu, amerického futbalu, rugby a pozemného hokeja anonymne priznalo ku klamaniu, podvádzaniu a zámernému ublíženiu iným hráčov počas zápasu.[1] Je zaujímavé aj jej zistenie, že čím dlhšie sa človek venuje formálnemu športu, tým viac zvykne tvrdiť, že také správanie je odôvodnené. Tento vzťah medzi časom stráveným pri formálnych športoch a tolerancii morálne pochybného správania platí pre ženy rovnako ako pre mužov, aj keď ženy tolerovali také správanie v priemere menej ako muži.

Iní vedci, ktorí skúmali mladých futbalistov v Nórsku zistili, že miera tolerancie k vyššie uvedeným priestupkom voči morálke závisí na „motivačnej klíme“, ktorú určuje predovšetkým tréner.[2] Čím viac tréner zdôrazňuje dôležitosť víťazstva, tým viac stúpa tolerancia k pochybným činom. Ak však tréner zdôrazňuje radosť z hry samotnej, športové správanie a hodnotu rozvíjania vlastných schopností jednotlivca v tíme, tolerancia k takým priestupkom klesá.

V ďalšom výskume Maria Kavussanu a jej kolegovia zistili, že atléti používajú osem psychologických spôsobov na potlačenie svojho svedomia, ktorými odôvodňujú svoje priestupky alebo priestupky iných.[3] Uvádzam ich tu spolu s príkladmi, ktoré som zozbieral pre ilustráciu:

• 1. Morálne zdôvodnenie (opísanie priestupku ako morálne správneho a nie nesprávneho). „Musel som to spraviť, aby som ochránil česť svojho tímu. Nie sme predsa padavky.“
• 2. Eufemistické pomenovanie (použitie takého jazyka, ktorý zjemňuje zavinenie). „Trochu som ohol pravidlá“ namiesto „Porušil som pravidlá.“ Alebo „Vyprášil som ho“ namiesto „Zámerne som ho zasiahol nadhodenou loptou.“
• 3. Zvýhodňujúce porovnanie (porovnanie svojho priestupku s ešte horším priestupkom, vďaka ktorému vyzerá pôvodný priestupok lepšie). „Áno, zasiahol som ho, ale nemieril som mu na hlavu, ako by to spravili iní na mojom mieste.“
• 4. Presunutie zodpovednosti (tvrdenie, že čin som vykonal na pokyn niekoho iného a nemal som v tomto smere žiadnu voľbu). „Tréner sa rozhodol, že to mám tak spraviť; mojou úlohou je len vykonávať to, čo žiada tréner.“
• 5. Rozdelenie zodpovednosti (presúvanie osobnej zodpovednosti na celú skupinu). „Nebol som to len ja; celý tím napadol súperovho nadhadzovača.“
• 6. Prekrúcanie dôsledkov (minimalizácia negatívnych následkov). „Veď to predsa nie je nič vážne; zakrátko bude opäť v poriadku.“
• 7. Dehumanizácia (tvrdenie, ktoré odopiera súperovi jeho ľudskosť). „Je to banda zvierat. Keď proti nim hráme, musíme sa k nim tak správať.“
• 8. Presúvanie viny (obviňovanie obete). „To on začal tým, že nás slovne urážal.“ Alebo „Ak mal oslabený členok, vôbec nemal vstupovať na ihrisko.“

Športové metafory sú v našej spoločnosti bežné. Obchodníci ich tiež často používajú na zdôvodnenie svojich bezohľadných činov, ktoré boli podľa ich slov „dobré pre ich tím.“ Športové metafory podporujú postoj „my proti nim“ a nútia človeka veriť, že všetko je v poriadku, pokiaľ to nie je protizákonné (proti formálne určeným pravidlám hry) alebo pokiaľ si to rozhodca nevšimne („Nie je to predsa faul, ak to rozhodca neodpískal“). Skutočne úspešní ľudia, ktorých okolo seba mám, ktorí hodnotia úspech mierou šťastia a udržujú si hodnotné vzťahy a priateľstvá, však také metafory nepoužívajú. Pre nich je život neformálnym športom. Ich cieľom je mať zo života radosť a pomáhať ostatným, aby aj oni mohli mať radosť bez ohľadu na to, v ktorom „tíme“ sa práve nachádzajú.

[1] M. Kavussanu & N. Ntoumanis (2003). Participation in sport and moral functioning: Does ego orientation mediate their relationship? Journal of Sport and Exercise Psychology, 25, 501–518.

[2] B. W. Miller, G. C. Roberts, & Y. Ommundsen (2005). Effect of perceived motivational climate on moral functioning, team moral atmosphere perceptions, and the legitimacy of intentionally injurious acts among competitive youth football players. Psychology of Sport and Exercise, 6, 461–477.

[3] I. D. Boardley & M. Kavussanu (2007). Development and validation of the moral disengagement in sport scale. Journal of Sport and Exercise Psychology, 29, 608–628.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.