O domácom/slo­bodnom vzdelávaní či unschoolingu koluje široké spektrum názorov, negatívnych aj pozitívnych, od tých, ktorí ho nikdy nezažili až po tých, ktorí sú práve v procese slobodného vzdelávania svojich detí. Čo ale veľmi často nevidím, je pohľad dospelého slobodne vzdelávaného človeka.

Tu je moja odpoveď. Mám 27 rokov a bola som slobodne vzdelávaná vo veku 0 – 18 rokov. Existuje veľa špekulácií týkajúcich sa dopadov odškolenia – na inteligenciu, socializáciu, svetový názor atď. Pokúsim sa teda poskytnúť pohľad niekoho, kto týmto procesom prešiel.

Zdá sa, že centrom pozornosti odporcov domáceho/slobodného vzdelávania je niekoľko oblastí. Vynasnažím sa venovať každej z nich a vychádzať zo svojich skúseností. Rada by som najskôr krátko predstavila moje doterajšie vzdelanie, v stručnosti aj môj súčasný život a pokračovala odpoveďami na najčastejšie otázky a obavy, ktoré som ohľadom slobodného vzdelávania zaznamenala.[1]

Moje doterajšie vzdelanie

Naši rodičia sa rozhodli, že nechajú na mojom bratovi aj mne voľbu, či chceme navštevovať školu, alebo nie. Mali k tomu rôzne dôvody a ja nechcem príliš zachádzať do ich myšlienkových pochodov, pretože to boli myšlienkové pochody ich, nie moje (som si ale istá, že to mama rada vysvetlí v komentároch, ak vás to zaujíma). Je nutné dodať, že sme si obaja zvolili zostať mimo školy.

Moji rodičia verili filozofii unschoolingu. V praxi to znamenalo, že dôverovali našej vlastnej schopnosti vzdelávať sa. Fungovali ako zdroj – knihovníci, vodiči, súkromí učitelia – ak sme ich potrebovali. Podporovali nás, aby sme sa stali vyzretými osobnosťami tým, že nám zaistili učebnice matematiky, historické knihy, audionahrávky cudzích jazykov, pracovné zošity a pod., ale to, akým spôsobom ich použijeme, nechali úplne na nás.

Rýchlo som sa pustila do čítania, písania a umenia, zatiaľ čo môj brat bol schopný prebrať jednosemestrálnu učebnicu matematiky počas jedného dňa (viem, aké typické). Ja som začala matematiku neznášať, akonáhle som sa dostala k prealgebre (do tej doby som ju milovala). Rodičia ma informovali, že ak budem chcieť na vysokú, budem sa potrebovať naučiť aspoň algebru, ale rozhodnutie bolo stále na mne. Pravidelne som ich oboch spochybňovala pre seba, aby mi pomohli s matematickými úlohami, až mi nakoniec našli súkromnú učiteľku (matkinu kamarátku). Medzitým, pretože som málokedy robila nejakú matematiku sama, mi bol otvorený bežný účet, kde som si sama kontrolovala bilanciu. Pomáhala som rodičom s daňami, učila sa variť a prevádzať jednotky potrebné počas varenia. Horko ťažko som sa nakoniec naučila dosť alegebry k tomu, aby som prešla vysokú, ale ony praktické lekcie matematiky boli tými, ktoré vo mne zostali.

Čítanie a písanie, to bolo iné. Neustále som písala príbehy a novely a dychtivo čítala beletriu aj odbornú literatúru. Veľmi ma zaujímala história a prečítala som všetko, čo som mohla. Snívala som o tom, že až vyrastiem, stanem sa spisovateľkou a každý týždeň sme s ďalšími slobodne vzdelávanými kamarátmi usporiadali „klub mladých autorov“, kde sme zdieľali nami napísané veci a boli si navzájom kritikmi.

Pre doplnenie môjho základného vzdelania som bola zapojená do mnohých ďalších aktivít. Hrala som na husle (mládežnícky a školské orchester, v divadelnom súbore, súkromné ​​hodiny a Štátny orchester), spievala v škole, hrala divadlo v našom komunitnom divadle, bola som členkou amatérskej divadelnej spoločnosti, dobrovoľníčkou vo verejnej knižnici a dennom centre, učila som druhé tanec, učila sa balet a modernu, jazdiť na koni v miestnom pony klube. Obzvlášť som milovala divadlo a môj sen stať sa autorkou bol čoskoro nahradený snom o herectve.

V 15. rokoch som zložila ACT (American College Testing – druh testovania pre prijatie na VŠ v USA, skladá sa z angličtiny, matematiky, čítania, písania a vedeckého uvažovania – pozn. prekl.) a dosiahla som výsledok 26 bodov (čo zodpovedá výsledku prijímaných záujemcov na výberové vysoké školy – pozn. prekl.). Zvažovala som zopakovanie tohto testu, aby som svoj ​​výsledok ešte zlepšila, ale potom som to odsunula do doby, keď sa skutočne budem na vysokú hlásiť. V 17. som robila kurz biológie na miestnej komunitnej vysokej škole a obstála so samými jednotkami. V 15. ma prijali na odbor Divadelné umenie v Kentucky Governors School, kde som objavila školu, do ktorej som chcela chodiť – Stephens College. Tam mi po konkurze povedali, že by mi ponúkli štipendium, ale čo záznamy o mojom štúdiu?

Podobne ako väčšina škôl, Stephnes bola veľmi otvorená myšlienke mať vo svojich radoch slobodne vzdelávaného človeka. S mamou sme vytvorili akýsi „výpis“ môjho vzdelania (zoznam prečítaných a naštudovaných kníh, kredit z miestnej komunitnej vysokej školy, môj výsledok ACT, praktické lekcie matematiky atď.). Neboli si ale istí tým, že to bude stačiť a hovorili, že možno budem potrebovať GED (General Educational Development – súbor testov z vedy, matematiky, sociálnych štúdií, čítania a písania, ktorého úspešným zložením človek potvrdzuje, že dosiahol vedomostí a schopností absolventa vyššej odbornej školy v Amerike či Kanade – pozn.prekl.). Pustila som sa do toho, odoslala onen výpis môjho doterajšieho vzdelania a medzitým urobila GED… Ešte pred tým, ako som vôbec dostala výsledky GED, zo Stephens mi napísali, že ma berú. A nielen to, prijali ma do svojho výberového programu.

Stephens ponúka trojročné bakalárske intenzívne divadelné štúdium (BFA – bachelor of fine arts). Promovala som s vyznamenaním (priemer 3,84 GPA – Grade Point Average – najvyššia je 4,00, pozn.prekl.). V roku 2009 som sa rozhodla vrátiť do školy. Prijala ma Salus University na magisterský odbor Orientačná a pohybová terapia (učenie slepých a zrakovo postihnutých pohybovým zručnostiam), čo je jednoročné štúdium. Promovala som so skóre 4.00. Takže mám momentálne magisterský titul za štyri roky formálneho školského vzdelania.

Vzdelávanie pokračuje

Aj keď moja kariéra formálnej študentky je už celkom iste za mnou, moja kariéra slobodne sa učiaceho človeka nie. Posledných pár rokov sa sama učím španielsky a teraz hovorím týmto jazykom plynule. Minulý rok som sa prihlásila do miestnej cirkusovej školy k výcviku cirkusovej akrobacie a momentálne sa učím na hrazde, lane… (trapeze, corde lisse a tissu – pre ukážku som našla napr. toto – pozn. prekl.). Tiež ma momentálne veľmi zaujalo mestské záhradničenie, učím sa veľa vecí z WindowFarms a plánujem si čoskoro vyrobiť vlastný systém. Unschooling mi vštepil skutočnú lásku k učeniu a neustále ma to núti rásť a rozširovať si vedomosti o svete. Aj môj najobávanejší predmet – matematika – vo mne začína klíčiť. Už sa nemôžem dočkať, až budem mať trochu času začať s kurzami na Kahn Academy – zaujímam sa veľa o kvantovú mechaniku a chémiu a musím teda lepšie porozumieť matematike, aby som sa mohla poriadne vrhnúť do týchto predmetov.

Ako mali Tvoji rodičia zorganizovaný čas?

Po väčšinu času až do mojich 18 rokov, pracoval otec na plný úväzok a matka na polovičný. Žili sme na vidieckej farme. Po prvých pár rokoch s opatrovateľkou a v dennom centre počas doby, keď bola matka v práci, sa rodičia dohodli s našou skvelou susedkou Virgie, aby nás párkrát za deň skontrolovala, či sme nepodpálili dom. Nepamätám si, koľko som mala rokov v tej dobe… možno 8 alebo 9. Do denného centra som bola definitívne prijatá až v čase, keď už som na to bola príliš stará, ale rýchlo som sa preorientovala do úlohy asistentky a zamilovala som si to. Moja prvá dobrovoľnícka činnosť bola teda vlastne asistencia v dennom centre pre deti so špeciálnymi potrebami, keď som mala okolo 12 rokov.

Čo robíš teraz?

Moje detské sny o tom, že sa stanem herečkou a spisovateľkou sa splnili. Som zakladajúcou členkou malej bábkarskej skupiny PuppeTyranny vo Philadelphii. Hrám v tomto a iných divadelných súboroch. Tiež som napísala, režírovala a produkovala dve divadelné hry pre Philadelphia Fringe Festival („Rails“ a „Water Bears in Space“). Rails bol chválený ako „diabolsky pôsobiaca strašidelná hra na pomedzí komédie a thrilleru“ a „hit Fringe festivalu 2009“. Water Bears dostal nadšenú kritiku v liste Philadelphia Inquirer („bomba“ – Rosenfield, Philadelphia Inquirer) a City Paper („prudko sa rútiaci, nápadito afektovaný až úplne všetko prekračujúci a bizarný..“). Pracujem pre štátnu agentúru ako O&M špecialista (konkrétne ako štandardizovaný pacient) a cestujem, kam len môžem (nedávno Peru, Kolumbia, Španielsko, Maroko, Francúzsko, Írsko a Grécko).

Moja skúsenosť slobodne vzdelávaného človeka silno ovplyvnila to, kde dnes som. Bolo mi dopriate toľko voľnosti v preskúmavaní toho, čím som bola nadšená, že som nikdy nepochybovala o tom, čo chcem robiť. Stala by som sa dramaturgičkou a herečkou, keby som chodila do školy? Ako sa tak poznám, pravdepodobne áno, ale nebola to nutnosť. Aj keď vždy nasledujem svoje túžby, som zároveň vyzretá osobnosť – úplne finančne nezávislá od čias svojich štúdií na VŠ, spravujem si sama svoj ​​rozpočet, robím si sama dane (čo pre umelcov a človeka na voľnej nohe naozaj nie je žiadna sranda), a dokonca si zo svojho skromného zárobku ušetrím na cestovanie po svete (všetky naše výlety máme 100 % naplánované, platíme si ich s priateľom sami a každý trvá minimálne mesiac). Variť pre našu rodinu som sa naučila, keď som mala 10 rokov a stále ma to veľmi baví – naučila som sa pripravovať jedlo mnohých kuchýň (včera sme mali thajské a dnes indické jedlo). Pracujem tak 3–4 dni v týždni a zvyšok času robím to, čo milujem. Takže podčiarknuté, sčítané – som nesmierne šťastná a považujem sa za úspešnú ľudskú bytosť.

Nemala si žiadnych kamarátov, keď si vyrastala, musíš mať problémy pri kontakte s ľuďmi!!

Toto je tá najhlúpejšia vec prisudzovaná slobodne vzdelávaným. Vôbec ju nepovažujem za relevantnú, takže sa ospravedlňujem, ak tu moja odpoveď bude trochu strohá. Áno, mala som kamarátov a mám.

V skutočnosti som mala vždy úžasných a rozličných kamarátov – naprieč všetkými vekovými skupinami – naša susedka Virgie, ktorá bola ako moja tretia babička. Ďalej učitelia v dennom centre a ženy, ktoré pracovali v knižnici, moji spolužiaci z hodín tanca a baletu, zboru mladých, ostatné deti z pony klubu, ľudia, ktorých som stretla cez divadlo a náš divadelný súbor, z vysokej školy, ľudia, ktorých som stretla pri polnočnom popíjaní čiernej kávy v Steak&Shake, v obchoďáku, coffee shope, na večierkoch. Takže ako sa s niekým skamarátite? Proste úplne rovnako ako vy. Ako normálny človek – cez svoje koníčky, prácu a niekedy len tak. Absolútne nechápem ľudí, ktorí si myslia, že deti sa nemôžu socializovať rovnako ako dospelí – že musia byť nahnané do miestnosti so skupinou ľudí rovnakého veku, aby si našli priateľov. Nikto to takto nerobí, okrem detí v škole. Je to divný spôsob, ako si vytvárať priateľstvá. Nehovorím, že to tak nejde, ale je absurdné hovoriť, že toto je jediný spôsob, ako sa deti naučia socializovať.

Bola moja sociálna skúsenosť, keď som vyrastala, taká tá normálna? Určite nie – väčšina ľudí môjho veku bola v škole. Celkom iste som nemala toľko kamarátov ako moji priatelia, ktorí do školy chodili. Na rande som nešla až do svojich 16. Nechodila som na veľa večierkov. Napriek tomu bol môj spoločenský život bohatý a plný veľmi rozličných skúseností.

Myslím, že pravé svedectvo toho, ako slobodné vzdelávanie ovplyvňuje socializáciu jedinca, je vidieť až v jeho dospelosti. Aký je môj spoločenský život teraz?

Mám širokú paletu priateľov. Mám veľa kamarátov na divadelnej scéne vo Filadelfii. Rovnako tak mám veľa kamarátov medzi muzikantmi. Mám množstvo starších priateľov vďaka svojej práci štandardizovaného pacienta (jeden z nich má 60 rokov a veľmi rád sa chodí baviť a spievať karaoke). Skoro 7 rokov mám tiež úžasného milujúceho priateľa. Všetci moji súčasní kamaráti chodili do školy. Takže – myslím si, že sa nemôžete dobre socializovať v bežnej škole? Vôbec nie, to nehovorím. Len chcem poukázať na to, že slobodné vzdelávanie poskytuje rovnako dobrú základňu pre učenie sa sociálnym zručnostiam. Možno až príliš dobrú. Často je vyčerpávajúce skĺbiť spoločenské akcie s mojimi ostatnými činnosťami (napr. po absolvovaní spoločenských udalostí štyri noci za sebou som chcela jeden večer pracovať na novom scenári… dvaja moji priatelia chceli, aby som s nimi vyšla von, a ja som ich slušne odmietla. Objavili sa u mňa doma, že mi tam len niečo nechajú. Namiesto toho ma v pyžame dotiahli do auta a povedali, že s nimi musím ísť tancovať.)

Tvoji rodičia musia byť náboženskí čudáci a nechceli ťa učiť o evolúcii!

Rovnako ako vo vzdelaní, tak aj v navštevovaní kostola nám rodičia dali na výber. Najskôr som niekoľko rokov do kostola chodila, ale potom som zistila, že to nie je pre mňa. Moji rodičia sú obaja agnostici, ale snažili sa nepodstrkovať mi svoje názory. Do istej miery to fungovalo… Som veľmi silná ateistka. Rodičia sa vlastne viac obávali toho, že ma v našej konzervatívnej škole budú učiť ID (intelligent design). A či zdieľam ich ideológiu? Poväčšine áno… podobne ako väčšina detí. Ale pevne verím, že som k svojim záverom o náboženstve a politike prišla sama štúdiom a skúsenosťami a nie tým, že by mne rodičia vymyli mozog. Hoci žiadny z nich nie je kresťan, čítala som Bibliu (aj Bhagavad Gita a veľa histórie ostatných náboženstiev).

Musela si to mať v škole náročné!

Polovicu prvého semestra som bláznila. Aj keď bol môj kurz na miestnej vysokej škole neuveriteľne jednoduchý, myslela som si, že výberové štúdium na ozajstnej vysokej bude náročné. Drela som ako kôň až do jesenných prázdnin a pretože som bola tak strašne nervózna, v podstate som tú dobu mala hotovú všetku prácu pre celý semester. Vtedy som zabrzdila a zistila, že to v skutočnosti náročné nie je. Škola pre mňa bola vlastne veľmi jednoduchá.

Ale naučila som sa toho dosť?

Pamätám si toho veľa z knihy A People's History of the United States, ktorú som čítala ako teenager… ale nepamätám si nič z toho, čo som sa učila na hodinách histórie na vysokej škole. Moje hodiny Anglickej literatúry boli všetky o utopickej a dystopickej budúcnosti, ale žiadna z mojich obľúbených kníh (Brave New World, 1984, a pod.) sa nepreberala. Literatúra bola otrasná (v jednej z nich bolo niečo o párení ženy s koňom). Profesor filozofie bol silne veriaci kresťan a nútil nás napísať esej zhodnú alebo protichodnú božej existencii. Dal mi dvojku, pretože som ako argument použila zákon termodynamiky (že energia nemôže byť vytvorená ani zničená) a zdôvodnil to tým, že: „Zákon termodynamiky nie je preukázaný. Nemôžete ho teda použiť ako argument.“ Je nutné dodať, že som s týmto profesorom mala niekoľko ostrých debát, pretože sme sa nezhodli v podstate na ničom a ja som bola jedinou osobou v triede, ktorá čítala diela takmer všetkých filozofov, ktorých sme preberali (a to oveľa skôr, ako som nastúpila na vysokú) a bola teda pripravená s ním debatovať o mnohých témach, ktoré vzniesol.

Veľa som sa toho naučila v dramatických lekciách, ktoré ma zaujímali a mali pre mňa praktický význam. Ale zvyšok môjho formálneho vzdelávania pozostával z toho, že som získavala samé jednotky a prechádzala všetkými testami, však som si nezapamätala nič moc. Myslím, že rovnaké by to bolo s mojím predchádzajúcim vzdelávaním, keby som chodila do školy.

Existuje zaisto množstvo ďalších otázok, ktoré by mali byť zodpovedané, ale myslím, že zatiaľ je toho dosť. Tak ešte raz pripomínam – mrknite na moje videá, pretože sa v nich možno venujem iným otázkam slobodného vzdelávania, ktoré vás zaujímajú. Rada zodpoviem otázky v komentároch alebo napíšem ďalší článok, ak o to bude záujem. Ale teraz sa musím vrátiť k svojej práci na scenári!

---

[1] Ak ste skôr „sluchový typ“ (alebo sa chcete len uistiť, že viem dať dohromady zmysluplnú vetu nielen prostredníctvom klávesnice), budem veľmi rada, keď mrknete na môj Youtube kanál.

Urobila som seriál videí, v ktorých som sa venovala rovnakým otázkam, na ktoré budem odpovedať aj tu (odkaz vás presmeruje na playlist venovaný iba tejto téme, ale pokojne prejdite aj ostatné veci, ktoré tam mám, vrátane dvoch z mojich predstavení, ktoré som napísala, režírovala a ktorých som bola producentkou tu vo Filadelfii).

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.