Ako sa tisíce chudobných detí v Indii naučili pracovať s počítačom

Pred viac ako desiatimi rokmi zahájil Sugata Mitra fascinujúcu sériu štúdií o detskom sebavzdelávaní. V tom čase bol riaditeľom vedeckej sekcie v NIIT – firme zaoberajúcej sa informačnými technológiami so sídlom v New Delhi.

29. januára 1999 zapol Mitra počítač, ktorý nainštaloval do vonkajšieho múru budovy NIIT, ktorá oddeľovala pozemok firmy od jednej z najchudobnejších štvrtí New Delhi, v ktorej väčšina detí nechodí do školy, sú negramotné a nikdy predtým nevideli počítač. Mitra jednoducho tento počítač zapol a skupinke okolostojacich detí povedal, že s ním môžu experimentovať. Na monitorovanie aktivity okolo počítača použil videokameru.

Deti vo veku od 6 do 13 rokov sa ihneď zhromaždili a začali skúmať tento podivný prístroj, ktorý im pripomínal televízor. Dotýkali sa niektorých častí a podľa všetkého náhodou objavili, že môžu hýbať kurzorom na obrazovke pomocou pohybu prsta na dotykovom senzore. Tento vzrušujúci objav hneď viedol k ďalšiemu. Kurzor sa zmenil na ruku, keď ho posunuli na určitú časť obrazovky. Vo chvíli, keď sa kurzor zmenil na „ruku“, deti dokázali zmeniť obrazovku poklepaním na dotykový senzor. Rýchlo preto vyhľadali svojich kamarátov, aby im povedali o tomto fascinujúcom prístroji. Každý nový objav, ktorý zistilo jedno z detí alebo skupinka, ihneď zdieľali s ostatnými. V priebehu niekoľkých dní si tucet detí dokázalo samostatne prezerať webové stránky, sťahovať hudbu a hry, kresliť v programe Paint (Maľovanie) a robiť mnoho ďalších vecí, ktoré bežne robia deti, ktoré majú prístup k počítaču.

Mitra a jeho kolegovia následne zopakovali tento experiment na ďalších 26 miestach Indie, na vidieku i v mestách, vždy s rovnakými výsledkami. Podobný experiment zopakovali aj v ďalších krajinách, kde nainštalovali počítače – v Kambodži, v Egypte a v Juhoafrickej republike. Aj teraz, zatiaľ čo píšem, sa inštalujú nové počítače v najrôznejších chudobných miestach sveta.

Kdekoľvek počítač nainštalovali, deti sa rýchlo zhromaždili, prístroj preskúmali a bez akejkoľvek inej pomoci okrem tej, ktorú si vzájomne poskytli, objavili zaujímavé spôsoby, ako ho používať. Deti si tiež vymysleli vlastné výrazy pre pomenovanie počítača, jeho častí, rôznych ikon a aktivít, ktoré s počítačom vykonávali. Napríklad jedna skupina pomenovala (v ich rodnej hindčine) kurzor ako „ihlu“ a zložky ako „skrine“. Tí, ktorí nevedeli po anglicky sa naučili veľa anglických slov prostredníctvom interakcie s počítačom a rozprávaním o tom s ostatnými. Deti, ktoré vedeli čítať, niekedy našli zaujímavé články v jazyku, v ktorom boli gramotné (zväčša v hindčine alebo maráthčine).

Mitra a jeho kolegovia popisujú tento druh vzdelávania ako minimálne invazívne vzdelávanie (pojem si vypožičali zo sveta chirurgie). Jedná sa o vzdelávanie s minimálnym množstvom zásahov do života detí. Experimenty ukázali, že deti sa učili bez dospelých učiteľov neuveriteľne rýchlo. Jediné, čo k tomu od dospelých potrebovali, bol nástroj – počítač. Potom už nastúpila detská zvedavosť, hravosť a družnosť.

Mitra a jeho kolegovia odhadujú, že vďaka jednému takému počítaču sa v priemere 300 detí naučí pracovať s počítačom za tri mesiace. To znamená 30 000 počítačovo gramotných detí na 100 počítačov počas troch mesiacov. Mitra pojmom počítačovo gramotný myslí to, že deti na počítači „zvládajú väčšinu alebo všetky nasledujúce úkony“:

• Používať všetky základné operačné funkcie systému Windows, ako je klikanie, ťahanie myšou, otvorenie a zatvorenie okna, zmena jeho veľkosti, minimalizácia, atď.
• Kresliť a maľovať na počítači
• Otvárať a ukladať súbory
• Hrať hry
• Spustiť vzdelávacie a iné programy
• Prezerať internetové stránky, ak je k dispozícii pripojenie na internet
• Založiť si emailový účet
• Posielať a prijímať emaily
• Chatovať
• Odstraňovať jednoduché poruchy
• Sťahovať a prehrávať multimediálne súbory
• Sťahovať hry

Na základe testovania náhodne vybraných detí, ktoré používali počítače umiestnené v múroch, dospel Mitra k záveru, že schopnosť detí učiť sa v tomto prostredí “nezávisí na vzdelávacom zázemí, gramotnosti v angličtine alebo v inom jazyku, sociálnom a ekonomickom prostredí, etniku, mieste pôvodu, genetickom pôvode, geografickej polohe ani na inteligencii.”

Mitrove pozorovania nádherne ilustrujú mnoho myšlienok, o ktorých som na tomto blogu už písal. Jeho hlavnou myšlienkou je, že deti sa vzdelávajú samy. Mitra pozoroval, že deti sa samy naučili používať počítač a následne ho využili k svojmu ďalšiemu vzdelávaniu. Urobili to, pretože majú v sebe sadu mocných inštinktov pre sebavzdelávanie – inštinkt zvedavosti, hravosti a družnosti.

Zvedavosť: Všetky cicavce sú zvedavé, ale ľudia sú najzvedavejší, a to najmä v detstve. Keďže sme druhom, ktorý používa nástroje, naša zvedavosť nás vedie k skúmaniu nových vecí nielen našimi zmyslami, ale aj pomocou svalov. Keď vidíme niečo nové, chceme vedieť, čo s tým môžeme urobiť. Deti od malička skúmajú nové veci tým, že s nimi manipulujú – strkajú do nich, trasú, stláčajú, púšťajú, hádžu, aby zistili, čo zaujímavého sa s nimi stane. V Mitrových experimentoch to bola zvedavosť, ktorá priťahovala deti k počítaču a motivovala ich manipulovať s ním rôznymi spôsobmi, aby sa naučili niečo o jeho vlastnostiach. Manipulácia viedla ku vzrušujúcim objavom, z ktorých každý viedol k novým otázkam a ďalším novým objavom. Napríklad objav, že kliknutím na ikonu sa zmení obrazovka, viedol deti ku klikaniu na všetky dostupné ikony len aby videli, čo sa stane.

Hravosť: Mláďatá všetkých cicavcov sú hravé, ale ľudské deti sú najhravejšie zo všetkých. Primárnou evolučnou funkciou hravosti u detí a u ostatných mláďat cicavcov je rozvoj vlastných schopností. Hra zahŕňa opakujúce sa činnosti, ktoré hráč postupom času obmieňa, vďaka čomu dokáže vytvoriť to, čo má na mysli. Činnosť – fyzickú i duševnú – vykonáva čisto za účelom zábavy, ale následkom je zručnosť v tejto činnosti. V Mitrových experimentoch detská hravosť viedla k zdatnosti v používaní počítačových funkcií. Napríklad jedno dieťa preskúmalo program Paint (Maľovanie), naučilo sa, ako ho používať a potom sa s ním hralo a nakreslilo mnohé obrázky. Prostredníctvom takejto hry sa deti stali expertmi v maľovaní na počítači, upevnili si dovtedy získané vedomosti a stali sa zručnými v používaní týchto vedomostí. Hra často viedla deti k novým náhodným objavom, ktoré vyvolávali ďalšiu zvedavosť, čo viedlo k ďalšiemu objavovaniu. Hra a objavovanie sú od seba neoddeliteľné.

Družnosť: Nie sme len zvedavé a hravé tvory, ale sme tiež veľmi družní. Naša družnosť sa prejavuje tým, že chceme vedieť, čo vedia ostatní a chceme zdieľať naše poznatky a skúsenosti s ostatnými. Toto nás viac než čokoľvek iné odlišuje od ostatných cicavcov. Prostredníctvom jazyka a našej túžby komunikovať a rozumieť ostatným je naša myseľ prepojená s ostatnými v jednej obrovskej sieti. Žiaden iný tvor nemá takú kapacitu a túžbu komunikovať, a preto si žiadne iné zviera nevyvinulo kultúru, akú máme my. V Mitrových experimentoch motivovala družnosť deti k spoločnej hre, k túžbe robiť to, čo robia ostatní a zdieľať s nimi získané vedomosti. Keď nejaké dieťa niečo nové objavilo, objav sa šíril ako lesný požiar celou skupinou detí. Jedno z týchto detí prinieslo iskru nových vedomostí kamarátovi do inej skupiny, kde vzplanul nový požiar, čo pokračovalo, kým sa v priemere 300 detí nenaučilo používať dostupný počítač. Každý jednotlivý objav sa stal objavom všetkých detí v sieti.

Prečo sa školské vyučovanie nešíri rovnakým spôsobom ako to, ktoré Mitra pozoroval vo svojich experimentoch s minimálne invazívnym vzdelávaním? Nie je ťažké zodpovedať túto otázku. Tu je niekoľko možných príčin:

• Deti v škole nemajú slobodu nasledovať svoje vlastné záujmy, čo tlmí ich zvedavosť a nadšenie.
• Deti v škole neustále niekto hodnotí. Obavy z hodnotenia alebo vzdor voči hodnoteniu u niektorých deti zabíja alebo aspoň podkopáva možnosť, že sa deti budú skutočne zaujímať o zadanú úlohu.
• Deťom v škole ukážu iba jeden „správny“ spôsob riešenia problému a povedia im, že ostatné spôsoby sú nesprávne, čo deťom bráni objavovať iné spôsoby riešenia.
• Rozdelenie detí do tried podľa veku zabraňuje vekovému miešaniu a rozmanitosti, ktoré sa zdajú byť kľúčové pre prirodzené spôsoby detského učenia. Kombinácia schopností a záujmov vo vekovo rôznorodých skupinách zabezpečili, že rôzne funkcie počítača vyskúšalo mnoho rôznych detí. Vďaka tomu skupina detí objavila širokú paletu možností, ktoré sa potom šírili od dieťaťa k dieťaťu.

Učenie je veľmi jednoduché a zábavné, ak nastáva prirodzene. Povinným vyučovaním robíme z učenia náročnú a často depresívnu prácu, pretože pripravujeme deti o možnosť používať ich prirodzené spôsoby učenia. Navyše ich to tejto aktivity nútime. Keby sme sa sústredili predovšetkým na poskytovanie prostredia a nástrojov, ktoré optimalizujú schopnosti detí učiť sa vlastnými silami vo vekovo rôznorodých skupinách, a keby sme prestali kontrolovať ich učenie, život by bol zábavnejší pre nás všetkých, predovšetkým pre naše deti.

---

Niektoré odkazy popisujúce Mitrovu prácu:

Videá, v ktorých Mitra popisuje svoj výskum nájdete tu (so slovenskými titulkami):

• Sugata Mitra ukazuje, ako deti učia samy seba
• Sugata Mitra o experimentoch v sebavzdelávaní.

Aktuálny vývoj Mitrovho programu nájdete tu.

Mitra a jeho kolegovia publikovali nasledujúce články:

• Dangwal, R., Jha, S., & Kapur, P. (2006). Impact of minimall invasive education on children: An Indian perspective. British Journal of Educational Technology, 37, 295–298.
• Inamdar, P. (2004). Computer skills development by children using ´ hole in the wall ´ facilities in rural India. Australasian Journal of Educational Technology, 20, 337–350.
• Mitra, S. (2003). Minimall invasive education: A progress report on the " hole – in – the – wall " experiments. British Journal of Educational Technology, 34, 267–371.
• Mitra, S. (2004). Hole in the Wall. Dataquest (India), Sept. 23 issue. URL http://dqindia.ciol.commakesections.asp/04092301.asp.
• Mitra, S. (2005). Self organizing systems for mass computer literacy: Findings from the ´ hole in the wall ´ experiments. International Journal of Development Issues, 4, 71–81.
• Mitra, S., & Rana, V. (2001). Children and the internet: Experiments with minimall invasive education in India. British Journal of Educational Technology, 32, 221–232.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.