Dec
5

Konflikt konvenčného školstva a dôverujúceho rodičovstva

Konflikt konvenčného školstva a dôverujúceho rodičovstva

Dôverujúce rodičovstvo môže byť nekompatibilné s konvenčným školstvom

Najväčšou spoločenskou silou v konflikte s dôverujúcim rodičovstvom je podľa mňa práve školstvo. Moc škôl nad deťmi a ich rodičmi narástla počas posledných desaťročí natoľko, že je už prakticky nemožné byť dôverujúcim rodičom dieťaťa, ktoré navštevuje typickú štátnu alebo súkromnú školu.

V čase písania tejto eseje sa americké deti a dospievajúci za každú cenu snažia dokončiť svoje povinné letné čítanie, aby mohli odovzdať svoje čitateľské denníky v prvý deň nového školského roka. Buď teda robia to, alebo na to zvysoka kašlú a ich rodičia sa ich za každú cenu snažia donútiť, aby si ich dokončili. Ak dieťa totiž svoj čitateľský denník neodovzdá, škola to bude považovať nielen za zlyhanie dieťaťa, ale aj rodičov. Možno rodičov následne v najbližšom čase pozvú na rodičovské združenie, kde ich posadia na jednu z tých malých stoličiek pred katedrou a kde budú musieť zahanbene počúvať o dôležitosti výchovných opatrení pri vynucovaní školských povinností.

Školský systém je založený na predpoklade, že deti vrátane dospievajúcich nie sú schopné vlastných zodpovedných rozhodnutí, že nie sú schopné zvoliť si to, čo budú čítať (vrátane letného čítania) a že nie sú schopné sa učiť z vlastnej iniciatívy. Predpokladajú tiež, že deti potrebujú neustály dohľad, aby sa naučili potrebné veci pre dospelý život. Ak deti ponecháme samé na seba, budú len márniť čas alebo, čo je ešte horšie, sa dostanú do vážnych problémov. A vás ako rodiča budú považovať za nedbanlivého, pokiaľ budete svojmu dieťaťu dôverovať.

Ak dieťa odmietne spraviť svoju domácu úlohu, pretože sa mu to zdá ako strata času (pričom to zvyčajne aj je strata času, a prakticky je to strata času už len preto, že nemá možnosť voľby), môžu vás za to viniť rovnako ako vaše dieťa. Máte predsa monitorovať, podporovať, možno dokonca podplácať dieťa alebo mu pohroziť a robiť čokoľvek, aby ste toho flákača donútili si tú úlohu spraviť. Možno budete musieť povedať svojej dcére, že nemá čítať knihu, ktorú chce čítať, pretože tá kniha nie je na zozname kníh, o ktorých musí spraviť čitateľský denník.

Riaditelia škôl a učitelia už dávno prišli na to, že škola si môže zvýšiť svoje skóre a prestíž v konkurencii s ostatnými školami jednoducho tým, že si ako spojencov povolá rodičov, ktorí budú na svoje deti dohliadať a donútia ich k písaniu domácich úloh. Rodičov učitelia dnes už bežne žiadajú, aby podpisovali domáce úlohy svojich detí, žiacke knižky a správy, ktoré učitelia píšu o úspechoch a zlyhaniach svojich žiakov. Rodičia tak slúžia ako asistenti učiteľov pri donucovaní. Emailová komunikácia spravila v tomto smere posun, keďže obojsmernú komunikáciu medzi učiteľom a rodičmi ešte viac urýchlila.

Domov sa tak stal pobočkou školy a z rodičov sa stali asistenti učiteľov. Mnohí rodičia sa radi ujali tejto úlohy, veď predsa nebudú zaostávať za konkurenciou v tom, kto vyprodukuje dieťa s najlepším životopisom. Negatívne dôsledky celého systému si samozrejme odnesie zmysel dieťaťa pre autonómiu a osobnú zodpovednosť. A žiaľ v mnohých prípadoch sa z predpokladu, že deti sú nekompetentné, stane samonapĺňajúce sa proroctvo. Samotné deti začnú byť presvedčené o svojej vlastnej nekompetentnosti.

Ak chcete byť dôverujúcim rodičom a chcete vychovať svoje dieťa, aby malo pocit, že mu dôverujete a že je dôveryhodné, možno ho budete musieť vytiahnuť z konvenčného školstva. Na zváženie tu ponúkam dve z možných alternatív.

Demokratické školy podľa modelu Sudbury Valley

V dvoch minulých príspevkoch (tu a tu) som opísal školu Sudbury Valley, kde som viedol niektoré z mojich výskumov. Dnes po celom svete existujú dva až tri tucty takých škôl a škola Sudbudy Valley poskytuje poradenstvo skupinám, ktoré by radi podobnú školu založili.

Už 46 rokov dokazuje škola Sudbury Valley, že ak deti a dospievajúci majú príležitosť, správajú sa zodpovedne, berú zodpovednosť za svoje životy a naučia sa z vlastnej iniciatívy všetko, čo potrebujú vedieť, aby dokázali žiť úspešný život ako dospelí. Informácie o absolventoch tejto školy sa zbierali a dokumentovali omnoho viac ako u absolventov iných škôl, ktoré poznám.[1] Ak niekedy existovala škola, u ktorej sa dokázalo, že funguje, teda že z nej odchádzajú šťastní, efektívni a dospelí občania, potom je to škola Sudbury Valley.

Výsledky tohto viac ako 46-ročného experimentu sa dnes replikujú v mnohých krajinách sveta napriek všeobecne prijímanému presvedčeniu o vzdelávaní a deťoch. V škole Sudbury Valley deťom nikto nehovorí, čo sa musia naučiť a ako musia tráviť svoj čas. Škola namiesto toho poskytuje ideálne prostredie pre sebavzdelávanie. V tejto škole je mnoho detí vo veku od 4 do 19 rokov, od ktorých sa dieťa môže učiť. V škole sú aj dospelí členovia personálu, ktorí majú rozličné vedomosti a zručnosti a ktorí radi pomôžu akémukoľvek dieťaťu, ktoré požiada o pomoc. V škole sú počítače a ďalšie nástroje, ktoré sú pre našu kultúru také dôležité. Všade nájdete knihy. Študenti a členovia personálu spravujú školu demokraticky na základe pravidla jeden človek – jeden hlas, ktorý vedie nielen k efektívnej správe, ale aj k pocitu kolektívnej a spoločenskej zodpovednosti. Demokratický proces rozhodovania, dozorný systém a voľné vekové miešanie podporuje takú úroveň starostlivosti a výchovy, aký prakticky nenájdete v žiadnej inej škole.

Do takej školy dieťa samozrejme pošlete len a len vtedy, ak ste dôverujúci rodič. Nedôverujúci rodičia si nedokážu predstaviť, že by taká škola vôbec mohla fungovať napriek tomu, že o existencii takej školy čítali alebo že ju dokonca osobne navštívili. Ak sa chcete dozvedieť viac o škole Sudbury Valley a o školách, ktoré prevzali tento model, navštívte prosím stránku školy Sudbury Valley, kde nájdete aj zoznam škôl s rovnakým modelom, alebo tento zoznam nájdete aj na Wikipédii.

Domáce vzdelávanie a „unschooling“

Pre mnohých rodičov, ktorí nemajú možnosť poslať svoje dieťa do školy podľa modelu Sudbury Valley, je domáce vzdelávanie jedinou ďalšou alternatívou klasickému školstvu. V posledných dekádach, počas ktorých školy stále viac prenikali do rodinného života, sa mnoho rodín rozhodlo pre domáce vzdelávanie a počet takto vzdelávaných detí prudko vzrástol na súčasných asi milión detí v celom USA.

Avšak nie každý rodič, ktorý si zvoli domáce vzdelávanie, dôveruje svojim deťom alebo si váži ich slobodu. Mnohí rodičia vzdelávajú svoje deti doma z náboženských dôvodov. Chcú ich vychovať podľa určitých náboženských tradícií a chrániť ich pred cudzími myšlienkami a aktivitami. Iní rodičia volia domáce vzdelávanie preto, že extrémne nedôverujú svojim deťom a chcú ich mať pod palcom 24 hodín denne. Ďalší rodičia sa rozhodnú pre domáce vzdelávanie, pretože si myslia, že svoje deti dokážu pripraviť na prijatie na univerzitu Hardvard lepšie, ako by to dokázala lokálna škola. No a nakoniec existujú aj takí rodičia, ktorí iste majú moje sympatie a ktorí si zvolili domáce vzdelávanie primárne preto, aby chránili svoje deti pred šikanovaním, ktoré možno aj sami videli alebo zažili, keď sami chodili do školy.

Tú časť domáceho vzdelávania (homeschooling), ktorá je nakompatibilnejšia s dôverujúcim rodičovstvom, nazvali jej prívrženci „unschooling“, čo je pojem, ktorý vytvoril v sedemdesiatych rokoch John Holt vo svojom časopise Growing without schooling (Vyrastanie bez školy). Stačí trochu hľadania na internete a nájdete mnoho stránok venovaných unschoolingu alebo domácemu vzdelávaniu. Jednou z mojich obľúbených je Natural Child Project (Projekt prirodzené dieťa), kde okrem iného nájdete diela od autora menom Jan Hunt vrátanie knihy The Natural Child and Unschooling (Prirodzené dieťa a unschooling).

Musím však uviesť aj niekoľko upozornení pre dôverujúcich rodičov v súvislosti s akoukoľvek formou domáceho vzdelávania:

  • 1. Zásadnou súčasťou rastu a dospievania je naučiť sa, ako riešiť problémy a žiť nezávisle na svojich rodičoch. Asi vo veku 4 rokov a potom postupne stále viac sa deti radi spolčujú a hrajú s ďalšími deťmi. V kultúre lovcov a zberačov, v iných tradičných kultúrach a donedávna aj v našej kultúre trávili deti staršie ako 4 roky celé dni hrami s deťmi rôzneho veku mimo bezprostredný dohľad svojich rodičov. Počas takých hier sa deti naučia, ako samostatne riešiť vzájomné problémy. Podľa môjho názoru je práve toto zásadnou úlohou vzdelávania a toto vzdelávanie sa môže uskutočniť len vtedy, sú deti bez dohľadu rodičov a iných dospelých, ktorí na nich dávajú pozor.
  • 2. Deti sa najlepšie učia od detí, ktoré sú od nich staršie a mladšie, nie od svojich bezprostredných rovesníkov. Významu vekovo premiešaných interakcií som venoval jeden zo svojich predchádzajúcich príspevkov a na tomto mieste sa nechcem opakovať. Zdôrazním snáď len to, že mladšie deti sa pri starších deťoch naučia zručnostiam, ktoré ovládajú staršie deti a že staršie deti sa pri interakcii s mladšími deťmi naučia súcitu a starostlivosti.
  • 3. Deti potrebujú viac dospelých modelov správania ako len svojich rodičov. Deti majú rady svojich rodičov a potrebujú ich lásku, ale prirodzene si hľadajú aj ďalších dospelých, aby sa naučili, čo to znamená byť dospelým. Tým, že vidia a počujú, o čom sa bavia iní dospelí a vnímaním vypovedaných myšlienok (vrátane tých, ktoré môžu ich rodičia považovať za neprípustné) sú deti vystavené celému spektru správaní a myšlienok, z ktorých si môžu vyberať. Deti pasívne nenapodobňujú iné deti alebo dospelých. Ak sú vystavené dostatočnému množstvu správaní, myšlienok a postojov, spravia si o nich vlastný úsudok a začlenia si do svojho repertoára to, čo uznajú za vhodné. Vďaka tomuto jedinečnému repertoáru sa stanú jedinečnými a nie len replikami svojich rodičov alebo kohokoľvek iného.

Uvedomujem si, že mnohí z tých, ktorí sa rozhodli vzdelávať deti inak ako tradične dokázali nájsť spôsoby ako sa vyhnúť týmto nástrahám. Našli spôsoby, ako by sa ich deti mohli hrať samostatne, nájsť si priateľov medzi deťmi rôzneho veku a mať vo svojom okolí rôznorodých dospelých. V dnešnej dobe to určite nie je jednoduché, keďže rodiny sú väčšinou malé a priateľstvá medzi rodinami v susedstve zriedkavé alebo úplne chýbajú.


[1] Štúdie o absolventoch školy Sudbury Valley: Peter Gray & David Chanoff, „Democratic Schooling: What Happens to Young People Who Have Charge of their Own Education?“ American Journal of Education 94 (1986), 182–213; Daniel Greenberg & Mimsy Sadofsky, Legacy of Trust: Life after the Sudbury Valley School Experience (1992); Daniel Greenberg, Mimsy Sadofsky, & Jason Lempka, The Pursuit of Happiness: The Lives of Sudbury Valley Alumni (2005).


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.