Nov
3

Je reálna reforma vzdelávania možná? Ak áno, ako?

Je reálna reforma vzdelávania možná? Ak áno, ako?

Reforma vzdelávania sa musí uskutočniť mimo systému povinnej školskej dochádzky

Od úsvitu inštitucionálnej školskej dochádzky sa vždy objavovali reformátori, ktorí chceli zmeniť spôsob vzdelávania. Týchto reformátorov by sme mohli rozdeliť podľa ich názorov na liberálnych alebo konzervatívnych alebo na progresívnych a tradičných. Na jednom konci spektra sú tí, ktorí si myslia, že deti sa najlepšie učia, keď sú šťastné, majú na výber, študujú veci, ktoré považujú za zmysluplné a majú aspoň nejakú kontrolu nad tým, čo a ako sa učia. Na druhom konci sú tí, ktorí si myslia, že deti sa najlepšie učia, keď sú pevnou rukou usmerňované a inštruované učiteľmi, ktorí vedia lepšie ako deti, čo a ako sa majú ako učiť. Postupom času vytvárali myslitelia oboch skupín hnutia za reformu vo vzdelávaní, ktoré sa pohybujú tam a späť po uvedenom spektre. Dobrosrdeční zástancovia progresívneho vzdelávania, ktorých tradicionalisti považujú za príliš miernych, posúvajú vzdelávanie na svoju stranu, čo veľmi nefunguje. Pragmatickí tradicionalisti, ktorých progresívni považujú za staromódnych, zas posúvajú spôsob vzdelávania na druhú stranu, čo tiež veľmi nefunguje.

Tento pohyb tam a späť pripomína kyvadlo, ktoré sa vždy napokon vráti naspäť a potom sa pohne opačným smerom, pretože ani jeden typ reforiem v skutočnosti nefunguje. Progresívne reformy uplatnené v systéme, v ktorom sa od detí stále očakáva, že sa naučia určité vopred dané zručnosti a vedomosti, nefungujú preto, že deti by si samé nikdy nevybrali učiť sa podľa špecifických osnov, čo sa od nich očakáva. Presne formulované reformy tradicionalistov majú síce výhodu v tom, že deti majú jasno, čo majú robiť a čo sa majú naučiť, ale tieto reformy nefungujú preto, že bránia kreatívnemu mysleniu a silne narušujú prirodzené spôsoby učenia. Deti sú schopné naučiť sa mechanickým opakovaním to, čo je potrebné vedieť na teste, ale potom to zabudnú a nepoužívajú v každodennom živote, pretože to pre nich nemá žiadny význam. Toto posúvanie kyvadla je predmetom nekonečných debát a nespočetných kníh, ktoré pedagógovia oboch smerov píšu. Ľudia píšuci tieto knihy píšu sami seba nazývajú reformátormi, ale tieto drobné zmeny nie sú skutočnými reformami.

Čo myslím skutočnou reformou vzdelávania?

Skutočná reforma vzdelávania vyžaduje podľa môjho názoru zásadnú zmenu nášho pochopenia vzdelávacieho procesu. Vyžaduje ten druh zmeny myslenia, ktorý navrhujem vo všetkých článkoch tohto blogu. Skutočná reforma v prvom rade vyžaduje, aby sme opustili myšlienku, že vzdelávanie detí by mali riadiť dospelí. V podstate tým navrhujem, aby sme sa úplne zbavili predpokladu, ktorý je základným pilierom súčasného systému vzdelávania.

Pritom takmer každý, kto je súčasťou vzdelávacieho priemyslu – progresívni rovnako ako tradicionalisti – sa silne drží predpokladu, že dospelí by mali riadiť vzdelávanie detí. Progresívni pedagógovia vidia učiteľa ako múdreho a šikovného manipulátora detského prostredia, ktorí všetko nebadane organizuje a riadi tak, aby deti hrali tie správne hry, kládli tie správne otázky tým správnym spôsobom a naučili sa správne odpovede, aby nakoniec dokázali napísať test. (Viď článok o omyloch pána Rousseaua). Tradicionalisti sa zameriavajú na priamejšie cesty, ako poskytnúť tie správne odpovede, a to bez akýkoľvek hier. Obe strany však veria, že dobré učenie je funkciou dobrého vyučovania; nezhodnú sa len v tom, čo je to správne vyučovanie. Ďalej obe strany veria, že je zodpovednosťou dospelých rozhodnúť sa, čo by sa deti mali učiť, a testovať ich rôznymi spôsobmi, formálne či neformálne, aby mali istotu, že sa naučia tie správne veci.

Myšlienka, že deti môžu byť a mali by byť zodpovedné za svoje vlastné vzdelávanie, sa tiahne väčšinou predchádzajúcich článkov tohto blogu s názvom Sloboda učenia. Deti prichádzajú na svet silno motivované učiť sa o fyzickom, sociálnom a kultúrnom svete okolo nich, ale potrebujú slobodu, aby mohli tento inštinkt nasledovať. Počas ich prvých štyroch alebo piatich rokov im väčšinou túto slobodu poskytujeme. Počas tejto doby sa bez akéhokoľvek vyučovania naučia veľkú časť toho, čo sa človek v živote naučí. Naučia sa svoj rodný jazyk, základné praktické princípy fyziky, psychológiu do takej miery, že sa stanú expertmi v tom, ako potešiť, nahnevať, manipulovať a očariť ostatných ľudí vo svojom okolí. Získajú obrovské množstvo vecných znalostí a vedomostí. Naučia sa tiež ovládať prístroje, ktoré majú k dispozícii vrátane tých, ktoré sa nám dospelým zdajú mimoriadne komplikované.

Všetky tieto veci navyše robia zo svojej vlastnej iniciatívy, v podstate bez akéhokoľvek usmernenia zo strany dospelých. Dospelí ich nemôžu zastaviť, aby sa toto všetko naučili, jedine že by ich niekde zamkli. A netýka sa to len niekoľkých detských „géniov“ alebo jedinečne motivovaných detí; robia to všetky deti okrem tých, ktoré trpia vážnym poškodením mozgu.

Po dosiahnutí „školského veku“ im však urobíme niečo, čo pripomína zamknutie na zámok. Donútime ich chodiť do inštitúcie nazývanej „škola“, kde ich pripravíme o ich prirodzené spôsoby učenia, takže sa samé vzdelávať nemôžu a učiteľom dáme za úlohu ich „vyučovať.“ Je potom samozrejmé, že čokoľvek sa dieťa v tomto prostredí naučí, je silno ovplyvnené učiteľom. Je to ďalšie sebanaplňujúce sa proroctvo. Ak deti nútime byť v prostredí, v ktorom sa samé učiť nemôžu, ich vzdelávanie bude nevyhnutne závislé na vyučovaní.

Deti sa krásne učia bez toho, aby ich niekto systematicky alebo cielene vyučoval, ale zodpovednosťou dospelých je poskytnúť im také podmienky, ktoré deťom umožnia riadiť a kontrolovať svoje vlastné vzdelávanie. Skutočná reforma vzdelávania je podľa mňa taká, ktorá deťom také podmienky poskytne.

Najdôležitejšou podmienkou je sloboda. Aby sa deti učili samé, potrebujú neobmedzené množstvo času na hranie a skúmanie, potrebujú zažiť nudu a následne ju samostatne prekonať, objavovať svoje vlastné záujmy a tieto záujmy nasledovať. Aby sa naučili to, čo potrebujú, aby sa z nich stali vysoko efektívni, produktívni a morálni členovia širšej spoločnosti, potrebujú prostredie, ktoré im umožní zmysluplný kontakt s cenenými nástrojmi, schopnosťami, zručnosťami, myšlienkami, morálnymi princípmi, zvykmi a zmysluplnými debatami širšej kultúry. Takéto prostredie je okrem iného vekovo premiešané prostredie, v ktorom sa mladšie deti učia nové schopnosti a myšlienky pozorovaním a prirodzenou komunikáciou so staršími deťmi a dospelými, a kde sa staršie deti interakciou s mladšími učia starostlivosti, vodcovstvu a empatii.

V skupinách lovcov a zberačov sa toto všetko poskytovalo prirodzene bez veľkého úsilia, pretože deti boli automaticky zapájané do aktivít celej skupiny. Škola Sudbury Valley a ostatné školy, ktoré napodobňujú jej model ukázali, že s trochou premýšľania a úsilia je možné toto všetko deťom poskytnúť aj v našej kultúre s omnoho menšími nákladmi a problémami, než aké má súčasný systém štátnych škôl a s úžasnými vzdelávacími výsledkami. Veľa rodín, ktoré svoje deti neposlali do školy a vzdelávali ich sami, tiež prišli na spôsoby, ako poskytnúť bohaté prostredie potrebné k tomu, aby sa ich deti bez problémov vzdelávali samé.

Skutočná reforma nie je možná v rámci existujúceho tradičného školstva.

Môj priateľ a kolega, evolučný biológ David Sloan Wilson prirovnáva túto situáciu k základnému princípu evolúcie, a to aj kultúrnej i biologickej. Organizmy, či už to sú biologické organizmy ako dinosaury alebo kultúrne organizmy, akým je náš systém povinnej školskej dochádzky, sú schopné postupnej evolučnej zmeny, ale nie donekonečna. Niekedy sa jednoducho ďalej meniť nedokážu. Existujúca štruktúra je postavená takým spôsobom, že sa nemôže zmeniť, aby zrazu dávala požadované výsledky, v našom prípade slobodné vzdelávanie. Dinosaury vo svojom vývoji tiež dosiahli bod, v ktorom sa už nemohli zmeniť, aby sa prispôsobili novým životným podmienkam, a tak vymreli a na ich miesto nastúpili vysoko prispôsobivé malé tvory, ktoré nazývame cicavce. Náš systém povinného školstva, ktorý mimochodom pôvodne vznikol pre účely indoktrinácie a pre nácvik poslušnosti (viď článok Stručné dejiny vzdelávania), sa nemôže zmeniť tak, aby efektívne plnil funkcie skutočného vzdelávania.

Postupná zmena nášho školstva preto nemôže mať v žiadnom prípade za následok takú reformu vzdelávania, ktorú nazývam naozajstnou reformou. Malé krôčiky, ktoré idú zdanlivo tým správnym smerom, a ktoré presadzujú progresívni pedagógovia, v rámci tohto systému zlyhávajú. Zlyhávajú, pretože nefungujú, keď sa tieto kroky robia pomaly jeden po druhom. Trocha „slobody“ v systéme, v ktorom sa úspech meria pomocou testov nefunguje, pretože skutočne slobodné deti si samé nezvolia naučiť sa odpovede na test. „Hra“ v prostredí, kde sú deti oddelené podľa veku a v ktorom sú obmedzené v tom, ako sa môžu hrať, nie je obzvlášť efektívnym vzdelávacím nástrojom. Navyše je tento systém povinného školstva podobne ako dinosaury taký obrovský a nemotorný, že bude vzdorovať silám, ktoré sa ho snažia výrazne zmeniť. Je to neskutočne veľký priemysel zamestnávajúci milióny ľudí, ktorých vlastným záujmom je, aby sa pokračovalo bez väčších zmien. Keďže zákazníci tohto systému (teda deti) sú zo zákona povinní tento systém využívať, nepociťuje žiadnu motiváciu zmeniť sa spôsobom, vďaka ktorému by boli zákazníci spokojnejší. A pretože vzdelávanie je povinné už niekoľko generácií, takmer každý ním prešiel a život bez neho si nevie ani prestaviť. Jedna vec, ktoré povinné školstvo vyučuje fantasticky, je mylné presvedčenie, že pre dobré vzdelanie potrebujeme povinné školstvo.

Z týchto a mnohých ďalších dôvodov je ozajstná reforma v rámci existujúceho školského systému nemožná. (Viac informácií nájdete v článku Sily brániace skutočným zmenám v školstve.)

Skutočná reforma nastane len vtedy, keď dostatočné množstvo ľudí prestane tradičné školstvo podporovať a odíde z neho.

Väčšina ľudí je dnes presvedčená o tom, že systém povinného školstva alebo nejaká jeho verzia je nevyhnutná pre vzdelávanie v našej spoločnosti. Keď sa hovorí o reforme, myslí sa tým posúvanie kyvadla jedným či druhý smerom. Ale rastúca menšina premýšľa inak. Sú to ľudia, ktorí podobne ako ja nevidia žiadnu nádej pre efektívnu zmenu v rámci systému. Niektorí títo ľudia si vyberajú a dokonca zakladajú radikálne netradičné školy po vzore školy Sudbury Valley. Iní volia domácu výučbu (homeschooling) alebo unschooling (čo je v podstate domáca výučba riadená deťmi), a mnoho z týchto ľudí sa dáva dohromady, aby pre deti vytvorili bohaté vzdelávacie prostredie, ako je napríklad Open Connection v štáte Pensylvánia. Tieto malé školy a vzdelávacie centrá sú v súčasnej dobe podobné malým cicavcom neskorých druhohôr, ktoré sa snažia vyhýbať tomu, aby ich nezbadali a nezašliapli obrovské dinosaury. Podľa mňa však budúcnosť patrí práve nim.

Tu je môj vlastný scenár ozajstnej vzdelávacej reformy v našej spoločnosti. Ľudia budú postupne odchádzať z tradičného školstva a tento trend sa časom bude zrýchľovať. Bude sa zrýchľovať, pretože s každým ďalším človekom, ktorý opustí tradičné školstvo sa táto voľba stane menej čudnou v očiach ostatných. Sme tvory komfortné, teda aspoň väčšina z nás. Málokto sa odváži správať sa spôsobom, ktorý ostatní považujú za nenormálny. Ale čím ďalej, tým viac ľudí bude opúšťať školský systém a skôr alebo neskôr dosiahneme bod, kedy každý bude mať vo svojom okolí aspoň jednu rodinu, ktorá si túto možnosť zvolila, a potom bude môcť každý vidieť, že táto možnosť znamená šťastnejšie deti, ktoré majú v našej spoločnosti rovnakú možnosť uspieť. Ľudia postupne svoj prístup zmenia. Povedia si, možno naozaj nie je nutné vyučovať tak, ako nám diktuje tradičné školstvo. Naše deti sa namiesto toho môžu hrať, skúmať, užívať si detstvo a všetko sa tým naučiť.

Ľudia postupne pochopia, že majú na výber. Čo si zvolia? Tradičné školstvo, kde deti musia robiť, čo im prikazujú alebo slobodu? Čo si ľudia zvolili vždy, keď naozaj pochopili, že majú možnosť vybrať si medzi slobodou a diktatúrou?

Časom dosiahneme bod zlomu. Počet ľudí, ktorí pre svoje deti zvolia slobodu bude tak veľký, že už nebude dostatočný verejný záujem financovať tradičné školy. Namiesto toho tu bude požiadavka vytvoriť bezpečné parky, remeselné centrá, vybavené knižnice, školy typu Sudbury Valley a ďalšie verejné vzdelávacie centrá, teda miesta, ktoré budú poskytovať bohaté príležitosti pre učenie bez nútenia. Tieto miesta budú stáť oveľa menej ako naše štátne školy. Je veľmi drahé udržať deti v školách proti ich vôli z rovnakého dôvodu, prečo je veľmi drahé väzniť zločincov vo väzeniach.

Ako dlho bude trvať, kým sa toto všetko zrealizuje? Neviem, ale myslím si, že to môžeme urýchliť tým, že umožníme slobodný výber vzdelávania na politickej úrovni. V niektorých štátoch sú zákony o povinnej školskej dochádzke nastavené tak, že otvorenie školy typu Sudbury Valley, unschooling alebo iné verzie domácej výučby sú nezákonné. Niektorí ľudia, ktorí majú prostriedky, aby si najali právnikov, iste nájdu spôsoby, ako tieto zákony obísť, ale je to zložité a pre väčšinu rodín nereálne. Pracujme preto na uzákonení možnosti výberu vzdelávania, a potom, ako hovoria moji kapitalistickí priatelia, nechajme rozhodnutie na trhu. Vyhrajú dinosaury alebo myšky? Stavím sa s vami, že to budú myšky.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.