Sloboda skončiť je základnou súčasťou každej hry.

Hra nášmu druhu slúži k mnohým cenným účelom. Je to spôsob, ktorým deti rozvíjajú svoje fyzické, intelektuálne, emocionálne, sociálne a morálne zručnosti. Je to cesta tvorby a udržiavania priateľstva. Navyše navodzuje u detí i dospelých taký stav mysle, ktorý je vhodný pre náročné myslenie, šikovné riešenie problémov a pre všetky tvorivé snahy. V dnešnom článku sa budeme venovať definícii hry, v ktorej spočíva kľúč k jej hodnote.

Väčšina tejto eseje sa teda bude zaoberať definovaním vlastností hry. Najprv sú tu však tri všeobecné poznatky, ktoré by mohli tvoriť predhovor k článku.

Prvým poznatkom je, že vlastnosti hry súvisia s motiváciou a mentálnym postojom, nie so zjavným správaním. Dvaja ľudia si môžu hádzať loptou, zatĺkať klince alebo písať na počítači, a pritom to pre jedného môže byť hra a pre druhého už nie. Podľa výrazu a podľa drobných rozdielov v ich činnosti môžeme zistiť, prečo danú činnosť robia a aký prístup k nej majú, čo nám pomôže určiť, ktorý z nich danú činnosť považuje za hru a pre ktorého činnosť hrou nie je.

Ďalej treba povedať, že nejaká činnosť nemusí byť hrou úplne alebo ňou môže byť len čiastočne. Hravosť sa môže miešať s ostatnými motiváciami a postojmi v pomere kdekoľvek od 0% hry až po 100 %. Čistá hra sa oveľa častejšie vyskytuje u detí ako u dospelých. V dospelosti sa hra totiž skoro vždy mieša s ostatnými motiváciami, čo vyplýva z povinností dospelých. Z tohto dôvodu v bežnej konverzácii o deťoch hovoríme, že sa „hrajú“, zatiaľ čo u dospelých skôr hovoríme o „hravom prístupe“ alebo o „hravom duchu“. Podvedome o hravosti uvažujeme ako o otázke miery. Samozrejme neexistuje spôsob merania a kvantifikácie týchto vecí, ale odhadujem, že napríklad písanie tohto blogu je pre mňa na 80 % hrou.

Tretím poznatkom je, že hra nie je definovaná jediným znakom. Častejšie býva definovaná spojením niekoľkých rôznych vlastností. Ľudia, ktorí sa definovaniu hry venovali predo mnou, niekoľko takých vlastností popísali, ale všetky by sa dali zhruba zhrnúť do týchto piatich viet:

• 1. Hru si vyberáme sami a sami ju tiež riadime;
• 2. Hra je aktivita, pri ktorej si činnosť samotnú ceníme viac ako výsledok;
• 3. Hra má svoju štruktúru alebo pravidlá. Nie sú nevyhnutne pevne dané, ale často vychádzajú z charakteru hráčov, ktorí si ich menia alebo prispôsobujú;
• 4. Hra je nápaditá, imaginatívna a nie je doslovná. V určitom zmysle je odtrhnutá od „skutočného“ života;
• 5. Hra vyžaduje aktívny, pozorný, ale nestresovaný stav mysle.

Čím viac nejaká činnosť spĺňa tieto vlastnosti, tým skôr ju väčšina ľudí označí ako hru. A väčšinou ľudí nemyslím len tých, ktorí hru študujú, ale dokonca aj samotné deti označia ako hru aktivitu, ktorá tieto vlastnosti napĺňa. Stojí za povšimnutie, že žiadna z týchto charakteristík nemá nič spoločné s osobitným prístupom a motiváciou k činnosti. Rád by som teraz tieto charakteristiky jednu po druhej rozobral podrobnejšie, a potom môžeme spoločne premýšľať o dôsledkoch, ktoré z nich vyplývajú.

1. Hru si každý volí a riadi sám, hráči môžu kedykoľvek skončiť

Hra je, a to je úplne to najdôležitejšie, vyjadrením slobody. Je to činnosť, ktorú chceme robiť. Pôžitok z hry je úžasný pocit slobody. Hra nie je vždy sprevádzaná smiechom, rovnako ako smiech nie je vždy znakom hry. Avšak hra je vždy sprevádzaná pocitom „Toto je presne to, čo chcem práve teraz robiť!“. Hráči sú slobodné osoby, nikto ich nenúti zúčastniť sa hry.

Hráči si nevyberajú iba to, či budú hrať alebo nie, ale tiež si volia svoje správanie počas hry a ovplyvňujú jej priebeh. Ako budem diskutovať neskôr, hra vždy obsahuje určité pravidlá. Avšak všetci hráči musia tieto pravidlá prijať, a ak niekto chce pravidlá zmeniť, musia s tým opäť všetci súhlasiť. To je dôvod, prečo je hra najdemokratickejšou aktivitou vôbec. V spoločnej hre, (ktorú hrajú viacerí hráči), môže jeden človek dočasne pôsobiť ako rozhodca alebo vedúci, ale iba na základe vôle všetkých ostatných a každé nové pravidlo, ktoré vodca hry navrhne, musí byť odsúhlasené ostatnými.

Unikátnou výsadou hry je možnosť skončiť, kedykoľvek činnosť opustiť. Osoba, ktorá sa cíti byť tlačená alebo nútená do hry a nemôže slobodne skončiť, nie je hráčom, ale obeťou. Možnosť odísť je základom pre všetky demokratické vlastnosti hry. Ak by jeden z hráčov nútil ostatných do hry podľa svojich pravidiel alebo im ubližoval, zvyšní hráči odídu a hra skončí. Z tohto dôvodu sa všetci, ktorí sa chcú zúčastniť akejkoľvek hry, musia naučiť s ostatnými zaobchádzať slušne a neubližovať im. Ak sa zmenia pravidlá a nebudú všeobecne akceptované, nespokojní hráči pravdepodobne odídu. Je to práve spoločná hra, ktorá úplne prirodzenou a nenásilnou cestou učí deti slušnému správaniu a tomu, ako uspokojiť svoje potreby a zároveň brať ohľad na potreby ostatných. Toto sú možno najdôležitejšie životné lekcie, ktoré môže človek akejkoľvek kultúry dostať.

Dospelí často prehliadajú alebo ignorujú poznatok, že hra je slobodne zvolená a samoorganizovaná aktivita a často sa snažia prevziať kontrolu nad detskou hrou. Dospelí sa s deťmi hrať môžu a často môžu byť v hre aj skvelými vodcami, lenže na to musia mať dostatok citlivosti voči prianiam a potrebám detí, a to takú, akú majú deti vzájomne voči sebe. Problémom je, že deti dospelých všeobecne vnímajú ako autority a nemusia potom cítiť takú slobodu napríklad z hry odísť alebo nesúhlasiť s pravidlom, ktoré navrhne dospelý v porovnaní s tým, keby to isté navrhlo dieťa. A tak keď dospelí vedú detskú hru, veľmi často to pre deti hra vôbec nie je. Keď dieťa do hry nútia, duch hry odíde a všetky pozitíva odídu s ním. Matematické hry v školách a dospelými organizované športy ťažko môžu byť pre deti hrami, keď majú pocit, že sa musia zapojiť a nie sú ochotné prijať pravidlá, ktoré určili dospelí. Hry organizované dospelými sú skvelé pre deti, ktoré si ich slobodne vybrali, na druhej strane sú takmer trestom pre deti, ktoré túto voľbu z nejakého dôvodu spraviť nemohli.

To, čo platí pre detskú hru, rovnako dobre platí pre „hravosť“ u dospelých. Mnohé výskumné práce ukázali, že pracovníci, ktorí majú vo svojom povolaní možnosť voľby v tom, ako a kedy budú robiť svoju prácu, oveľa častejšie považujú svoju prácu za hru, a to dokonca aj v prípade veľmi náročnej práce. Naproti tomu ľudia, ktorí musia v práci vykonávať len to, čo im prikazujú, málokedy majú pocit, že ich práca je hrou a sú často nespokojní.

2. V hre si viac ako výsledok ceníme činnosť samotnú

Mnoho našich činností je „slobodných“ v tom zmysle, že nás do nich nik netlačí, ale z iného hľadiska ich ako slobodné nepociťujeme. Týka sa to napríklad aktivít, ktoré musíme robiť len preto, aby sme dosiahli nejaký výsledok alebo žiaduci cieľ. Škrabeme sa, aby sme sa zbavili svrbenia, utekáme pred tigrom, aby nás nezabil a nezožral, študujeme nezaujímavú knihu, aby sme prešli testom alebo robíme nudnú prácu, aby sme si zarobili peniaze. V týchto prípadoch však o hru nejde. Ak by nebolo svrbenia, tigra, testu alebo potreby peňazí, neškrabali by sme sa, neutekali, nečítali nudné knihy alebo nevykonávali nudnú prácu.

Do tej miery, do akej sa činnosti venujeme iba z dôvodu dosiahnutia cieľa alebo výsledku, ktorý niekedy priamo s aktivitou vôbec nesúvisí, do tej miery o hru nejde. V takých prípadoch si viac ceníme výsledok než činnosť samotnú a platí pre nás, že účel svätí prostriedky. Zvyčajne potom volíme najkratšiu a najľahšiu cestu k dosiahnutiu cieľa. Študenti zameraní na výsledok sa nikdy nebudú učiť viac, než je potrebné pre získanie dobrej známky a spôsob ich prípravy bude zameraný len na dobrý výsledok testu. Akékoľvek (aj užitočné) štúdium netýkajúce sa daného cieľa je pre takého študenta stratou času.

Avšak pri hre je toto všetko naopak. Hra je aktivita založená na činnosti samotnej, nie na výsledku. Hraví študenti si štúdium užívajú a nestarajú sa toľko o výsledky testov. Pri hre sa pozornosť venuje prostriedkom, nie výsledkom a takí študenti nemusia nutne hľadať tú najjednoduchšiu cestu. Predstavte si mačku, ktorá loví myš a mačku, ktorá sa hrá na lovenie myši. Tá prvá myš chytí a zabije najrýchlejšie, ako vie. Tá druhá vyskúša mnohé spôsoby chytenia myši, ktoré pritom nemusia byť práve efektívne a zakaždým ju nechá bežať, aby mohla skúšať ďalšie spôsoby. Loviaca mačka si užíva výsledok lovu, hrajúca sa mačka si užíva proces. (Myš si samozrejme neužíva ani jedno).

Hry zvyčajne mávajú svoj cieľ. Tento cieľ však všetci vnímajú len ako vnútornú súčasť celej činnosti, nie ako jediný dôvod pre zapojenie sa do hry. Tieto ciele sú podriadené spôsobu vedúcemu k ich dosiahnutiu. Napríklad pri konštrukčnej hre (stavba hradu z piesku) je cieľom postaviť predmet, ktorý má staviteľ na mysli. Všimnime si však, že primárnym cieľom je vytváranie stavby, nie jej vlastníctvo. Deti by pri stavbe hradu neboli nadšené, keby sme im povedali: „Nemusíš sa namáhať, postavím hrad za teba.“ Pokazili by sme im zábavu. Motivuje a uspokojuje ich totiž proces, nie výsledok. Rovnako aj pri nejakej súťažnej hre sa deti alebo dospelí snažia získať čo najviac bodov a vyhrať, ale ak sa skutočne len hrajú, je pre nich motivujúcejší proces získavania bodov a víťazenia, nie tie body samotné alebo status víťaza. Ak je niekomu jedno, či vyhrá podľa pravidiel alebo podvádzaním, alebo ak získa trofej a chválu pomocou nejakého nepovoleného úskoku počas hry, v tom prípade celkom isto nejde o hru.

Dospelí si môžu sami ľahko určiť, do akej miery je ich povolanie hrou, ak sa spýtajú sami seba: „Ak by som dostával rovnaký plat a zamestnanecké výhody, a to aj v budúcnosti, mal by som rovnaké uznanie od ostatných ako teraz, ale rovnaký pocit, že lepšie by som poslúžil svetu, keby som tú svoju prácu nerobil a robil radšej niečo iné, dal by som výpoveď?“ Miera neochoty, s ktorou by človek výpoveď podal, je mierou, do akej je práca pre neho hrou, pretože vykonáva činnosť, ktorá ho napĺňa nezávisle na externých odmenách súvisiacich so zamestnaním. Ak by však taký človek rýchlo skončil, je isté, že jeho zamestnanie pre neho hrou nie je. Hra takou ideálnou činnosťou pre myseľ práve preto, že naša myseľ sa zameriava na prostriedky. Ak je výsledok sekundárny, strach zo zlyhania mizne a my následne radi zapojíme a využívame nové zdroje informácií a experimentujeme s novými spôsobmi činností v praxi.

3. Hru si riadime vlastnými pravidlami

Hra je síce dobrovoľná, ale sama o sebe sa do značnej miery riadi pravidlami. Má vždy svoju štruktúru a táto štruktúra sa odvíja od pravidiel vytvorených hráčmi. Tento bod je teda len rozšírením tvrdenia, že pri hre ide o prostriedky. Pravidlá hry sú jej prostriedkami – hrať sa znamená vykonávať činnosť podľa pravidiel, ktoré sme si sami zvolili. Pravidlá hry však nie sú ako prírodné zákony alebo biologické inštinkty, ktorými sa riadime automaticky. Skôr ide o mentálne koncepty, ktoré zvyčajne k dodržiavaniu vyžadujú vedomé úsilie.

Základným pravidlom konštrukčnej hry je napríklad to, že musíte pracovať so zvoleným predmetom spôsobom, ktorý je zameraný na výrobu alebo zobrazenie nejakého konkrétneho predmetu. Určite nebudete diely skladať náhodne, ale budete ich klásť jeden za druhým podľa určitej schémy, ktorú máte v hlave. Dokonca klasické bojové hry, ktoré navonok môžu vyzerať násilne, sú značne obmedzené pravidlami. Aj keď súperi napodobňujú a vykonávajú činnosti skutočného boja, ich cieľom nie je druhého zraniť. Príkladom takéhoto pravidla môže byť to, že sa nesnažíme udrieť plnou silou (ak sme tým zdatnejším súperom) alebo nepoužívame nepovolené prvky ako kopanie a hryzenie. Práve hry na súboje hry sú najvýznamnejším prostriedkom v učení sebaovládania.

Medzi najkomplexnejšie formy hry, čo sa pravidiel týka, patrí sociodramatická hra. Ide o dramatizáciu určitých situácií a rolí, ako to poznáme u detí, keď sa hrajú na domácnosť, manželstvo alebo na superhrdinov. Najdôležitejším pravidlom v týchto hrách je to, čo by sa dalo nazvať zdieľaným pochopením roly. Ak bude dieťa hrať psa, pravdepodobne bude chodiť po štyroch a štekať, teda robiť to, čo ostatní očakávajú, že pes má robiť. Dieťa hrajúce sa na superhrdinu sa bude snažiť neplakať, aj keď spadne a poraní sa, pretože superhrdinovia neplačú.

Pre ilustráciu charakteru sociodramatickej hry uvádzam príklad ruského psychológa Leva Vygotského, ktorý písal o dvoch sestrách vo veku 5 a 7 rokov. Tie sa občas hrali, že sú sestrami. Ako skutočné sestry málokedy mysleli na svoje vzájomné sesterstvo a nesprávali sa k sebe stereotypne. Niekedy sa navzájom mali rady, niekedy sa hádali a niekedy sa ignorovali. Ale v okamihu, keď sa začali hrať na sestry, začali sa aj správať podľa určitých zdieľaných stereotypov sesterstva. Obliekali sa podobne, hovorili podobne, hovorili o rozdieloch medzi sebou a ostatnými. Je zrejmé, že hra na sestry vyžadovala oveľa viac sebadisciplíny a mentálneho sústredenia než skutočné sesterstvo.

Do kategórie hier s explicitnými pravidlami patria tzv. formálne hry. Ide o hry ako napríklad šach alebo baseball, kde sú pravidlá veľmi presne dané, aby sa predišlo nejednoznačnosti. Pravidlá týchto hier sa obvykle odovzdávajú z generácie na generáciu. V mnohých známych formálnych hrách sa usporadúvajú súťaže a jedným z účelov formálnych pravidiel je zaručiť všetkým súťažiacim rovnaké podmienky. Hráči týchto formálnych hier musia prijať pravidlá za svoje a riadiť sa nimi po celú dobu trvania hry. Samozrejme, že sa občas vyskytnú aj výnimky z „oficiálnych pravidiel“, aby vyhovovali hráčom a ich potrebám. S týmito zmenami však musia súhlasiť všetci zúčastnení hráči.

Hlavnou myšlienkou je, že hra tvorí skvelú príležitosť pre rozvoj sebaovládania a sebadisciplíny. Ľudia, rovnako deti aj dospelí, ktorí sa nehrajú, sa často správajú podľa svojich momentálnych biologických potrieb a emócií, ale pri hre musia konať spôsobom, ktorý oni a ich spoluhráči považujú za vhodný. Hra zaujíma ľudskú myseľ práve preto, že je organizovaná pravidlami, ktoré si hráč sám zvolil alebo ich prijal za svoje vlastné.

Človekom, ktorý najvýraznejšie upozornil na význam pravidiel v hre, bol práve Lev Vygotsky, ktorého príklad s dvoma sestrami som už spomínal. V eseji o úlohe hry v ľudskom vývoji, ktorú napísal v roku 1933, okomentoval zdanlivý rozpor medzi tým, že hra je slobodná a zároveň riadená pravidlami takto:

„… Paradoxom je, že dieťa v hre prijme cestu najmenšieho odporu, keď robí to, čo sa mu najviac páči, pretože hra je spojená s potešením. A zároveň sa učí sledovať cestu najväčšieho odporu podrobením sa samotným pravidlám, a tým sa vlastne vzdať toho, čo chce, pretože podriadenie sa pravidlám a zrieknutie sa impulzívneho správania predstavujú cestu k maximálnemu potešeniu z hry. Hra neustále vytvára na dieťa požiadavky, ktoré pôsobia proti impulzívnemu správaniu. V každom okamihu sa dieťa stretáva s rozporom medzi pravidlami hry a tým, čo by robilo, keby mohlo náhle konať spontánne… Teda zásadným atribútom hry je to, že pravidlo sa stalo túžbou… Pravidlo vyhrá, pretože sa jedná o najsilnejší impulz. Takéto pravidlo je vnútorným predpisom, pravidlom sebaovládania a sebaurčenia… V tomto zmysle dieťa hrou získa schopnosti, ktoré sa celkom iste premietnu do každodenného života a stanú sa základom reálneho konania a morálky.“

Vygotského poznatkom je samozrejme to, že detská túžba hrať sa je tak silná, že sa stáva motivujúcou silou k učeniu sa sebaovládania. Dieťa musí odolávať podnetom a pokušeniam (ktoré sú v rozpore s pravidlami), aby sa udržalo v hre, a tým zvýšilo svoje potešenie.[1] K Vygotského analýze by som dodal, že dieťa prijíma pravidlá hry len preto, že môže kedykoľvek skončiť a odísť, ak by s pravidlami nesúhlasilo alebo by pre neho boli príliš obmedzujúce. Predošlý paradox sa potom môže zdať trochu povrchný. Skutočný život dieťaťa nie je obmedzený, pretože môže hru kedykoľvek slobodne opustiť. To je ďalším argumentom pre poznatok, že slobodná voľba opustiť hru je tak dôležitou podmienkou hry. Bez tejto slobody by pravidlá hry boli neúnosné. Vyžadovať, aby sa niekto v reálnom živote správal ako superhrdina, by bolo pre dotyčného veľmi nepríjemné, avšak počas hry, ktorú môžete kedykoľvek opustiť, je to ohromná zábava.

Spolu s Vygotským súhlasím, že najvyšším zmyslom hry v našom vývoji je učenie sa sebaovládaniu. Sebaovládanie je totiž podstatou ľudského bytia. Bežne počúvame, že sa niekto správa ako „zviera“, pokiaľ nedodržiava zabehnuté pravidlá spoločnosti a namiesto sebaovládania dáva prednosť impulzívnemu správaniu a rozmarom. V ktorejkoľvek ľudskej spoločnosti sa musí človek podriadiť spoločne zdieľaným pravidlám o tom, čo je vhodné. A presne tomuto sa deti učia vo svojich hrách. Na základe silnej túžby hrať sa si deti cvičia umenie byť ľuďmi.

4. Hra rozvíja predstavivosť, nie je doslovná a v určitom zmysle je odtrhnutá od „skutočného“ ži­vota

Ďalším zjavným paradoxom, na ktorý Vygotsky poukázal, je istá dvojakosť hry. Hra je vážna a pritom vážna nie je, je reálna a zároveň odtrhnutá od reality. V hre sa vždy pohybujeme v reálnom prostredí a používame reálne predmety, a pritom sme nejakým spôsobom mentálne odtrhnutí od reality.

Predstavivosť a fantáziu najlepšie badať práve na sociodramatických hrách, kde hráči sami tvoria postavy a dej, ale je prítomná vo všetkých formách hier. V súbojových hrách hráči vedia, že nebojujú naozaj, pri stavbe hradu z piesku vedia, že nestavajú skutočný hrad. Vo formálnych hrách hráči musia akceptovať zabehnuté pravidlá postavené na vymyslených situáciách, ktoré poskytujú základ pravidiel. Napríklad v šachoch sa strelec môže pohybovať len po diagonálach, zatiaľ čo v skutočnom svete sa môže pohybovať ktorýmkoľvek smerom.

Fantazijné aspekty hry sú úzko späté s tým, že každá hra je založená na nejakých pravidlách. Keďže sa odohráva vo svete fantázie, riadi sa skôr mentálnymi pravidlami než prírodnými zákonmi. V skutočnom svete nemôžeme jazdiť na koni, ak tento kôň nie je fyzicky prítomný; v hre na koni jazdiť môžeme kedykoľvek to situácia vyžaduje a pravidlá fantazijného sveta to dovoľujú. V skutočnosti je metla len metlou, ale v hre môže byť napríklad aj koňom. Šachová figúrka je v realite len kúskom vyrezávaného dreva, v šachu sa však stáva strelcom alebo jazdcom, ktorý má presne definované možnosti pohybu a obmedzenia, ktoré pri pohľade na samotný kúsok dreva nie sú zrejmé. Fiktívne situácie diktujú pravidlá hry a na prírodných zákonoch a iných reálnych pravidlách záleží až na druhom mieste. Pri hrách sa dieťa učí iniciatíve voči svojmu okoliu, nielen pasívne reagovať na jeho zmeny. V hre dominujú mentálne koncepty dieťaťa a dieťa samo si zozbiera a poskladá potrebné prvky, aby svoj koncept zrealizovalo.

Hry všetkých druhov tiež majú svoj „vnútorný čas“ a „vonkajší čas“, hoci je to u niektorých hier viac viditeľné ako u iných. Vnútorný čas je fiktívne plynutie času v rámci hry. Vonkajší čas stojí mimo hry a slúži napríklad na zaviazanie šnúrky, ako prestávka na záchod alebo na opravenie spoluhráča, ktorý porušil pravidlá. V rámci vnútorného času zas nikto nemusí hovoriť „Práve sa hrám“ podobne, ako Shakespearov Hamlet neoznamuje hľadisku z pódia, že len predstiera zavraždenie svojho nevlastného otca.

Dospelí niekedy bývajú zmätení vážnosťou detskej hry a tým, ako deti odmietajú priznať, že sa len hrajú. Zbytočne sa obávajú, keď hovoria, že dieťa nedokáže odlíšiť hru od skutočnosti. Keď mal môj syn štyri roky, stával sa Supermanom na dobu, ktorá často presahovala aj celý deň. Počas toho obdobia striktne odmietal uznať, že Supermanom nie je a že sa len hrá, čo dosť znepokojovalo jeho učiteľku v škôlke. Len čiastočne ju upokojilo, keď som jej povedal, že sa ešte nikdy nepokúsil skákať z jednej strechy na druhú alebo zastavovať vlak holými rukami a že sám dá najavo, že sa jeho hra skončila tým, že si zloží svoj plášť. Priznať, že hra je hrou odstráni kúzlo akejkoľvek hry, pretože automaticky zmení vnútorný čas na vonkajší.

Úžasným faktom ľudskej povahy je, že aj dvojročné deti dokážu spoznať rozdiel medzi skutočným a predstieraným. Dvojročné dieťa, ktoré vyleje hrnček naplnený imaginárnou vodou na bábiku a vyhlási, že bábika je celá mokrá, vie, že v skutočnosti mokrá nie je. Je v podstate nemožné umelo naučiť malé dieťa niečomu tak jemnému a neurčitému, ako je predstieranie. Deti to však chápu úplne prirodzene. Zdá sa, že schopnosť odlíšiť realitu od predstierania je vrodenou ľudskou vlastnosťou. Táto schopnosť je súčasťou vrodenej túžby po hre. (Pozn. prekl.: moja 3-ročná dcéra mi hovorievala „Tato, to len akože…“)

Fantazijný prvok hry nie je u dospelých vidieť tak často ako u detí. To je jedným z dôvodov, prečo pomer hry v činnosti dospelých málokedy býva 100 %. Napriek tomu tvrdím, že tento prvok fantázie hrá dôležitú úlohu vo väčšine činností každého človeka a je dôležitým prvkom v našom intuitívnom chápaní toho, čo je hra. Architekt navrhujúci dom pracuje na skutočnom dome. Napriek tomu musí vložiť do svojho diela veľa predstavivosti, aby dokázal uvážiť, ako budú obyvatelia dom používať a ako na nich bude pôsobiť. Vo svojej mysli si tak vlastne predstavuje dom ešte predtým, než ho navrhne a zrealizuje.

Keď hovorím, že písanie tohto blogu je pre mňa na 80% hra, beriem do úvahy nielen svoj pocit slobody, ďalej to, že si písanie užívam a že dodržiavam pravidlá (pravopisné), ale aj skutočnosť, že musím prejaviť veľkú dávku predstavivosti. Nevymýšľam si síce fakty, ale kladiem ich vedľa seba a spájam dokopy, a pritom si predstavujem, aký dojem vo vás vyvolajú a ako na ne budete reagovať. Niekedy zájdem až tak ďaleko, že si predstavím možnosť, že myšlienky, ktoré tu takto vyjadrím budú prínosom a budú mať pozitívny dopad na celú spoločnosť. Fantázia ma pri tento činnosti sprevádza podobne, ako sprevádza dieťa pri budovaní pieskového hradu alebo pri hre na supermana. Fakt, že niektoré časti mojej fantázie sa môžu časom stať skutočnosťou nič nemení na tom, že je fantáziou.

5. Hra vyžaduje aktívny, pozorný, ale nestresovaný stav mysle.

Posledná charakteristika prirodzene vyplýva z predchádzajúcich štyroch. Keďže hra zahŕňa vedomú kontrolu vlastného správania s dôrazom na pravidlá, vyžaduje aktívnu a pozornú myseľ. Hráči pasívne neprijímajú informácie z okolia, ich správanie nie je reflexívne alebo automatické, ako to býva pri rôznych zvykoch. Navyše, keďže hra nie je odpoveďou na vonkajšie podnety alebo silné biologické potreby, je osoba v hre oslobodená od situácií, ktoré sú všeobecne vnímané ako záťažové alebo stresujúce a keďže hráčova pozornosť je zameraná na proces a nie na výsledok, nestresuje ho ani strach zo zlyhania alebo neúspechu. Pri hre je myseľ v pozornom a aktívnom stave, no nie je stresovaná. Tento stav mysle je niektorými vedcami označený ako „plynutie“. Pozornosť venujeme aktivite, menej už vnímaniu seba, priestoru a času okolo. Myseľ sa zaoberá myšlienkami, pravidlami a náplňou hry.

Tento poznatok je veľmi dôležitý pre pochopenie významu hry v ľudskom vývoji, vzdelávaní a pri rozvoji kreativity. Aktívny ale nestresovaný stav mysle je to, čo mnohé psychologické experimenty opakovane definujú ako ideálny stav pre tvorivú činnosť a učenie. Takéto experimenty nie sú obvykle opísané ako pokusy o hru, ale myslím, že nie je prehnané ich takto interpretovať. Pokusy opakovane naznačujú, že silný tlak na dobré výkony (čo vyvoláva stav, kedy sa nedokážeme hrať) zlepšuje výkon pri úlohách mentálne nenáročných alebo dobre známych, ale zhoršuje výkon pri úlohách vyžadujúcich kreativitu, vedomé rozhodovanie alebo učenie sa novým zručnostiam. Naopak čokoľvek, čo zníži obavy človeka ohľadom výsledku a zvýši jeho potešenie z danej úlohy – teda všetko, čo u človeka zvýši hravosť – má presne opačný efekt. Silný tlak na výsledok výrazne potláča kreativitu tým, že nás núti úzko sa zamerať na výsledok samotný, čím nám nezostáva priestor pre sústredenie sa na spôsob dosiahnutia. Pod tlakom sa vraciame späť k inštinktívnym a dobre naučeným spôsobom. Tento spôsob reakcie má svoje miesto v krízových situáciách. Ak vás prenasleduje tiger, využijete akékoľvek známy spôsob, aby ste sa dostali do bezpečia, a pravdepodobne nebudete skúšať nové spôsoby. Aj odborníci v mnohých oblastiach pracujú dobre pod tlakom iba vtedy, ak musia dosiahnuť čo najlepší výsledok podľa pevne daných pravidiel. Ich pozornosť sa vtedy zameria na dosiahnutie výsledku využitím najlepšieho spôsobu, ktorý majú k dispozícii, a ktorý sa už stal ich druhou prirodzenosťou.

Keď neustálym hodnotením tlačíme študentov, aby svoju prácu robili čo najlepšie, dostávame ich do nehravého stavu mysle zameranej na výsledok. Môžeme vďaka tomu motivovať tých, ktorí už vedia ako na to, k lepším výsledkom, ale v ostatných zadusíme akúkoľvek snahu a experimentovanie s cieľom nájsť lepšie cesty. Takýto tlak potom vytvára priepasť medzi skúsenými a nováčikmi. Ale aj experti v danej oblasti potrebujú hravý stav mysle, aby dokázali vo svojom odbore rásť a dosahovať nové úrovne poznania. Existujú dokonca oblasti ako umenie alebo písanie esejí, kde je kreativita nevyhnutnou súčasťou procesu bez ohľadu na to, koľko skúseností človek má. Hravá myseľ v týchto oblastiach podáva výnimočný výkon.

A keď sa činnosť stane tak jednoduchou a tak obvyklou, že už viac nevyžaduje aktívny stav mysle, stráca svoj hravý charakter. To je dôvod, prečo si hráči hru neustále sťažujú alebo zvyšujú kritéria úspechu v hre.

V najbližších príspevkoch sa budem podrobnejšie venovať jednotlivým funkciám hry u detí i dospelých a z času na čas budem odkazovať na tento článok, v ktorom som hru definoval. Zostaňte prosím na príjme.

---

[1] Lev S. Vygotsky, “The Role of Play in Development,” in M. Cole, V. John-Steiner, S. Scribner, & E. Souberman (Eds.). Mind in Society: The Development of Higher Psychological Processes, 92–104. (1978, original essay published in 1933).

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.