Ako sa deti lovcov a zberačov vzdelávajú bez škôl.

Po státisíce rokov sme všetci žili ako lovci a zberači až do doby, kým sme nevynašli poľnohospodárstvo (asi pred 10 tisíc rokmi). Naše ľudské inštinkty, vrátane inštinktívnych spôsobov učenia, sme získali v kontexte tohto spôsobu života. A preto si prirodzene musíme položiť nasledovnú otázku: Ako sa deti lovcov a zberačov naučia potrebným znalostiam a vedomostiam, aby sa z nich v rámci svojej kultúry stali užitoční dospelí?

V druhej polovici 20. storočia antropológovia objavili a pozorovali mnohé skupiny ľudí – v odľahlých častiach Afriky, Ázie, Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Ameriky a inde – ktoré si udržali pôvodný spôsob života lovcov a zberačova boli takmer nedotknuté výdobytkami moderného sveta. Hoci mala každá študovaná skupina iný jazyk a iné kultúrne tradície, tieto odlišné skupiny sa v mnohých základných veciach vzájomne podobali, čo nám umožňuje hovoriť o „spôsobe života lovcov a zberačov“ v jednotnom čísle. Lovci a zberači žili kdekoľvek na svete v malých kočovných skupinách (v počte 25 – 50 ľudí), rozhodovali sa demokraticky, mali etický systém, ktorý bol založený na rovnosti a na zdieľaní a mali bohaté kultúrne tradície zahŕňajúce hudbu, umenie, hry, tance a príbehy.

Aby sme doplnili poznatky antropologickej literatúry, pred niekoľkými rokmi sme spolu s Johnatanom Ogasom (vtedy ešte študentom) kontaktovali niekoľkých antropológov, ktorí určitý čas žili medzi lovcami a zberačmi, a požiadali sme ich, aby vyplnili dotazník o pozorovaní života ich detí. Deväť z nich ochotne náš dotazník vyplnilo. Títo antropológovia študovali celkom šesť rôznych kultúr lovcov a zberačov – tri v Afrike, jednu v Malajzii, jednu na Filipínach a jednu na Novej Guinei.

Pozorovania popísané v literatúre a odpovede na otázky nášho dotazníka boli zarážajúco podobné a konzistentné. Pokúsim sa zhrnúť štyri závery, ktoré považujem za najrelevantnejšie z hľadiska sebavzdelávania. Pri svojom popise budem používať prítomný čas, hoci mnoho takých kultúr a ich spôsob života už žiaľ podľahol vplyvu „rozvinutého sveta“ a došlo k ich narušeniu alebo zničeniu.

1. Deti lovcov a zberačov sa musia získať obrovské množstvo znalostí a vedomostí, aby sa z nich stali úspešní dospelí.

Bolo by nesprávne myslieť si, že vzdelávanie nie je pre lovca a zberača príliš dôležité, pretože sa toho nemusí veľa naučiť. V skutočnosti si musí osvojiť neuveriteľne veľa znalostí.

Aby sa z chlapcov stali úspešní lovci, musia sa naučiť zvyky dvoch až troch stoviek rôznych druhov cicavcov a vtákov, ktoré ich skupina loví. Musia sa naučiť, ako túto korisť vystopovať podľa tých najmenších stôp. Taktiež sa od nich vyžaduje, aby boli schopní bezchybne si vyrobiť nástroje na lov, ako sú luky a šípy, fúkacie šípky, slučky alebo siete, a musia byť v používaní týchto nástrojov neskutočne zdatní.

Aby sa z dievčat stali úspešné zberačky, musia sa naučiť, ktoré z nespočetných koreňov, hľúz, orechov, semien, ovocia a porastov sú v okolí osady jedlé a výživné, kedy a kde ich nájsť, ako ich vykopať (v prípade koreňov a hľúz), ako z nich efektívne získať jedlé časti (v prípade obilia, orechov a rôznych rastlinných vlákien) a niekedy aj to, ako ich spracovať, aby sa stali jedlými alebo výživovo hodnotnými. Tieto schopnosti zahŕňajú fyzické zručnosti zdokonalené po rokoch tréningu. Zahŕňajú tiež kapacitu pamätať si, používať, obohacovať a meniť obrovskú zásobu slovne odovzdávaných vedomostí o jedle.

Navyše sa deti lovcov a zberačov musia naučiť, ako sa pohybovať po obrovských loviskách, ako stavať chatrče, zakladať oheň, variť, chrániť sa pred predátormi, predpovedať zmeny počasia, ošetrovať zranenia, liečiť choroby, asistovať pri pôrode, starať sa o malé deti, udržiavať vo svojej skupine harmóniu, vyjednávať so susednými skupinami, rozprávať príbehy, skladať hudbu a angažovať sa v rôznych tancoch a rituáloch svojej kultúry. Keďže je tu veľmi málo špecializácie nad rámec deľby práce medzi mužov ako lovcov a ženy ako zberačky, každý človek musí nadobudnúť značnú časť celkových vedomostí a schopností danej kultúry.

2. Deti si toto všetko osvoja bez toho, aby ich niekto učil.

Hoci sa deti lovcov a zberačov musia naučiť ohromné množstvo vecí, lovci a zberači nechodia do žiadnej školy. Dospelí netvoria žiadne osnovy, ani sa nesnažia deti k učeniu motivovať, dávať im lekcie alebo sledovať ich pokrok. Keď sa ich spýtate, ako sa deti učia všetko potrebné, vždy dostanete v podstate túto odpoveď: „Učia sa samy vďaka ich pozorovaniu, hrám a skúmaniu.“ Občas môže dospelý ponúknuť radu alebo predviesť, ako niečo robiť lepšie, napríklad ako lepšie ostriť šípy, ale táto pomoc sa poskytuje len vtedy, pokiaľ o ňu dieťa stojí. Dospelí neiniciujú, neriadia a ani nezasahujú do detských aktivít. Dospelí neprejavujú najmenšiu starosť o vzdelanie svojich detí. Tisícročia skúseností sú pre nich dostatočným dôkazom, že deti sú experti v sebavzdeláva­ní.[1]

3. Deťom majú obrovské množstvo času, ktoré venujú hrám a skúmaniu.

V odpovediach na otázky v našom dotazníku ohľadom času, ktorý deti strávia hraním, odpovedali antropológovia jednotne. Naznačovali, že deti lovcov a zberačov mali slobodu hrať sa takmer celý alebo úplne celý deň. Typické odpovede zneli takto:

• „Deti spoločnosti Batekov mali voľnosť hrať sa takmer celý deň. Nikto od nich neočakával vážnu prácu, kým neboli plnoleté.“ (Karen Endicott)
• „Chlapci aj dievčatá spoločnosti Nharov mali každý deň slobodu hrať sa celý deň.“ (Alan Barnard)
• „Chlapci spoločnosti Eféov mali voľnosť hrať sa takmer celý čas až do veku 15 – 17 rokov; dievčatá, okrem pár drobností a stráženia menších detí, strávili hraním takmer celý deň.“ (Robert Bailey)
• „Deti spoločnosti Kungov sa hrali od úsvitu do súmraku.“ (Nancy Howell)

Sloboda nasledovať svoje vlastné záujmy, ktorú si deti lovcov a zberačov užívajú, pochádza hlavne z porozumenia dospelých, že táto sloboda je najistejšou cestou k vzdelaniu. Pochádza tiež zo všeobecného ducha rovnostárstva a osobnej autonómie a nezávislosti, ktorý prevláda v kultúrach lovcov a zberačov, a ktorý platí pre deti rovnako ako pre dospelých.[2] Dospelí vnímajú každé dieťa ako kompletného jedinca s právami, ktoré sú porovnateľné s dospelými. Ich predpokladom je, že deti sa samy začnú zapájať do ekonomiky skupiny, keď na to budú dostatočne pripravené. Nie je preto potrebné nútiť deti alebo kohokoľvek robiť veci, ktoré nechcú robiť. Je pozoruhodné si uvedomiť, že náš inštinkt učiť sa a prispievať svojou činnosťou do spoločnosti sa vyvinul vo svete, kde sa tomuto inštinktu dôverovalo.

4. Deti pozorujú aktivity dospelých, a potom ich začleňujú do svojich hier.

Deti lovcov a zberačov nikto neizoluje od aktivít dospelých. Priamo pozorujú všetko, čo sa okolo nich deje – prípravy na sťahovanie, stavbu chatrčí, výrobu a opravu nástrojov a iných výrobkov, prípravu a varenie jedla, starostlivosť o malé deti, zabezpečovanie opatrení voči predátorom, klebety, diskusie o politike, tance a oslavy. Niekedy sprevádzajú dospelých pri cestách za zberom jedla a chlapci od veku 10 rokov niekedy sprevádzajú mužov pri love.

Deti nielenže tieto aktivity pozorujú, ale tiež ich začleňujú do svojich hier, a vďaka týmto hrám sa v nich stávajú zdatnejší. Ako rastú, ich hry sa postupom času stávajú reálnou aktivitou. Neexistuje ostrá hranica medzi hravou a reálnou účasťou v dôležitých aktivitách.

Napríklad chlapci, ktorí jeden deň hravo chytajú motýle pomocou svojich malých lukov a šípov, ďalší deň hravo lovia malé cicavce, ktoré prinášajú domov ako jedlo, a nasledujúci ďalší deň sa pripájajú k mužom pri ich love, to robia stále v duchu hry. Ďalším príkladom môže byť, keď si chlapci alebo dievčatá bežne stavajú chatrče na hranie podľa reálnych chatrčí, ktoré stavajú ich rodičia. K odpovedi na otázku z nášho dotazníka Nancy Howellová doplnila, že deti Kungov bežne stavajú celú dedinu chatrčí na hranie vzdialenú niekoľko sto metrov od reálnej dediny. Dediny na hranie sa potom stávajú miestom, kde môžu deti predvádzať scény pozorované medzi dospelými.

Respondenti nášho výskumu sa zmieňovali o mnohých ďalších príkladoch dôležitých aktivít dospelých, ktoré deti pri hrách napodobňovali: vykopávanie koreňov, rybárčenie, vykurovanie dikobrazov z nôr, varenie, starostlivosť o malé deti, šplhanie po stromoch, stavba rebríkov, používanie nožov a iných nástrojov, výroba nástrojov, nosenie ťažkých predmetov, stavba pltí, zakladanie ohňa, obrana proti predátorom, napodobňovanie zvierat (spôsob, ako zvieratá identifikovať a naučiť sa ich zvyky), skladanie hudby, tancovanie, rozprávanie príbehov a hádanie. Keďže sa všetky tieto hry odohrávajú vo vekovo premiešaných skupinách, malé deti sa neustále učia od starších.

Nikto nemusí deti presviedčať, aby toto všetko robili. Robia to prirodzene, pretože každé dieťa netúži po ničom inom viac, ako vyrásť a byť rovnako úspešné ako dospelí, ktorých vidí okolo seba. Ich túžba vyrásť je silnou motiváciou, ktorá sa spája s hnacou silou hrať sa a skúmať, a ktorá zaisťuje, že pokiaľ deti dostanú šancu, budú donekonečna trénovať práve schopnosti potrebné k tomu, aby sa z nich stali úspešní dospelí.

Čo znamenajú tieto pozorovania pre vzdelávanie v našej kultúre?

Naša kultúra je samozrejme veľmi odlišná od kultúry lovcov a zberačov. Môžete určite pochybovať o tom, že lekcie o vzdelávaní lovcov a zberačov je možné skutočne aplikovať v našej súčasnej kultúre. Je pravda, že lovci a zberači nevedia čítať, písať ani počítať; možno, že prirodzené spôsoby učenia pre tieto zručnosti neexistujú. V našej kultúre je na rozdiel od kultúry lovcov a zberačov možné naučiť sa nespočetné množstvo rôznych zručností a vedomostí, a je nemožné, aby deti pozorovali tieto činnosti u dospelých v každodennom živote.

V našej kultúre sú deti z veľkej časti oddelené od pracovného sveta dospelých, čo znižuje ich možnosť pozorovať ich činnosť a začleňovať tieto aktivity do svojich hier. Napriek týmto rozdielom sa v nasledujúcom článku pokúsim ukázať, že tie isté prirodzené spôsoby učenia, ktoré fungujú tak dobre u lovcov a zberačov, naozaj fungujú rovnako dobre aj u našich detí, ak im poskytneme vhodné vzdelávacie prostredie. Nasledujúci článok bude o škole v meste Framingham v americkom štáte Massachusetts, kde sa za posledných 40 rokov deti a dospievajúci vzdelávali s neobyčajným úspechom len vďaka hrám a skúmaniu, ktoré si organizovali sami.

---

[1] Viď napríklad Y. Gosso et al. (2005), „Play in hunter-gatherer societies.“ In A. D. Pellegrini & P. K. Smith (Eds.), The nature of play: great apes and humans. New York: Guilford.

[2] Viď napríklad S. Kent (1996), „Cultural diversity among African foragers: causes and implications.“ In S. Kent (Ed.), Cultural diversity among twentieth-century foragers: an African perspective. Cambridge, England: Cambridge University Press.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.