Jan
30

Deti potrebujú komunitu

Deti potrebujú komunitu

Z dobrých biologických dôvodov deti chcú a potrebujú prekonávať svojich rodičov.

Som pre prirodzenú výchovu. Základným predpokladom takejto výchovy je podľa môjho názoru dôvera k inštinktom a úsudkom vašich detí. Napríklad chápete, že plačúce nemluvňa ​​trpí a snažíte sa prísť na potrebu, ktorá mu chýba. Nenecháte ho „vyplakať sa“. Ďalej beriete na vedomie, že počas našej evolučnej histórie malé deti vždy spali so svojimi matkami alebo inými dospelými, prípadne staršími súrodencami, nikdy samy, a že „spanie osamote“: http://www.slobodaucenia.sk/…o-nesuladu-1 je pre množstvo z nich desivé. Ste si tiež vedomí potreby malých detí, rovnako ako všetkých ostatných, po fyzickom kontakte, a poskytujete ho. Nedožaduje sa kontaktu, keď o neho nestojí, ale poskytnete a uvítate ho, keď dieťa prejaví záujem.

Kľúčovou zručnosťou je citlivosť. Aby ste pochopili, čo dieťa a najmä nemluvňa ​​chce a potrebuje, musíte s ním byť v súlade. Je nutné mať schopnosť vidieť svet z detského pohľadu, čo vyžaduje empatiu, rovnako ako u akéhokoľvek blízkeho vzťahu. Ak chcete mať dobré manželstvo, musíte byť schopní vcítiť sa do svojho manžela. Ak chcete byť dobrým priateľom, musíte sa vedieť vcítiť do svojho priateľa. Váš manžel, kamarát, ani dieťa nie sú s vašou osobnosťou totožný; majú rôzne potreby a priania, a ak s nimi chcete mať dobré vzťahy, je potreba byť citliví k ich potrebám a želaniam.

Prirodzená výchova je často spájaná s kontaktnou výchovou, čo je v poriadku, ak si dávame pozor na to, čo myslíme „kontaktom“. Deti nie sú od prírody určené pre blízky kontakt len s matkou alebo len s matkou a otcom. Sú z dobrých biologických dôvodov určené na vytváranie viac vzťahov s mnohými ľuďmi z komunity. Je dôležité si uvedomiť, že úzka rodina žijúca v dome oddelená od ostatných je z evolučného hľadiska neprirodzené prostredie.

Takmer po celú ľudskú históriu, ešte pred rozvojom poľnohospodárstva, ľudia nežili v domoch, ale skôr v kempoch. Základná sociálna jednotka bola tlupa, ktorá sa skladala z 20 až 50 ľudí, ktorí vzájomne spolupracovali a premiestňovali sa z jedného miesta na druhé podľa výskytu divokej zveri a jedlej vegetácie. Na každom mieste postavili malé, dočasné chatrče, kde spoločne spali. Okrem spánku väčšinu času trávili vonku spoločne s ostatnými. Manželstvo existovalo a deti mali zvláštny vzťah so svojimi rodičmi, ale ich rodičia ich „nevlastnili“. Svojim spôsobom to boli deti celej skupiny. Každý sa podieľal na výchove všetkých detí. Všetci si vytvorili vzťah s každým dieťaťom, a deti, dokonca aj nemluvňatá, boli pri tvorbe týchto vzťahov aktívnymi partnermi.

Z evolučného hľadiska dáva zmysel, že deti chcú mať blízke vzťahy s mnohými rôznymi ľuďmi, nielen s ich rodičmi. Po prvé, po väčšinu ľudskej histórie rodičia často zomreli skôr, ako ich deti dospeli. Strata rodičov je vždy veľmi smutná udalosť, ale nie je to fatálne pre dieťa, ktoré má vzťahy s ostatnými, ktorí sa podieľajú na jeho starostlivosti. Možno ešte dôležitejší je fakt, že cieľom detstva, ako v našej kultúre, tak aj v kultúrach lovcov a zberačov, je stať sa nezávislou osobou, ktorá dokáže vytvárať vzťahy s množstvom rôznych ľudí – vzťahy, ktoré sú nevyhnutné pre prežitie a reprodukciu. Pozorovaním len matky alebo otca sa nenaučíte byť nezávislý. Túto vlastnosť si osvojíte sledovaním mnohých rozličných ľudí s rôznymi osobnosťami a zručnosťami. Ďalším cieľom detstva je vzdelávať sa – získať predstavy, tradície, vedomosti, zručnosti a hodnoty kultúry, kde vyrastáte. Ak to chcete dosiahnuť len bývaním so svojimi rodičmi, osvojíte si iba malú časť schopností, ktorým je možné sa naučiť, a nebudete dobre pripravení na reálny svet. Príliš exkluzívny vzťah dieťaťa s rodičom je nespravodlivý nielen pre dieťa, ale môže byť aj záťažou pre matku (zvyčajne je to matka, nie otec). Nie je nič prirodzeného na tom, keď žena po pôrode preruší ostatné činnosti a venuje sa výhradne deťom a domácnosti. Matky lovcov a zberačov pokračujú vo svojich zberateľských aktivitách a naďalej sa stýkajú s ostatnými dospelými nielen z ich tlupy. Materstvo ich neizoluje; ak niečo, zblíži ich to ešte viac ku každému v skupine, pričom si všetci užívajú vzťah s dieťaťom.

Nedávno som mal tú česť revidovať kapitolu, ktorú napísala moja kolegyňa z Bostonskej univerzity Spolok Morelli spolu s jej kolegami Paulou Ivey Henry a Steffenom Fosterom. Táto kapitola je založená na novej analýze údajov nazhromaždených pred niekoľkými rokmi po mesiacoch výskumu skupiny lovcov a zberačov z kmeňa Efe žijúcich v lese Ituri v Kongu. [1] Ich výskum sa zameral na sociálne vzťahy dojčiat a batoliat. Tu predstavujem niekoľko zistení:

  • Keď sa narodí dieťa, prvé ho držia ženy a deti, ktoré v chyži pomáhali pri pôrode a poskytovali matke emocionálnu podporu. Potom je dieťa vynesené von, kde ho privítajú všetci členovia skupiny, ktorí sa zhromaždili okolo chyže. Matka svoje dieťa podrží ako posledná.
  • Deti sú dojčené nielen matkami, ale aj ďalšími ženami zo skupiny, ktoré majú materské mlieko, z ktorých väčšina nie sú genetickými príbuznými.
  • Dlhodobé systematické pozorovanie odhalilo, že štyri až šesťmesačné nemluvňatá sú v tesnom fyzickom a/alebo sociálnom kontakte s priemerným počtom deviatich ľudí každé dve hodiny a 18 až 21 mesačné deti sú v kontakte s priemerným počtom 14 rôznych ľudí každé dve hodiny! Títo ľudia sú muži i ženy a deti aj dospelí. Zistilo sa, že deti sú v priemere v kontakte s jedinou osobou len iba tri minúty, než prejdú k niekomu inému.
  • Ako deti starnú, sú stále viac aktívnejšie pri iniciácii kontaktov s ostatnými, naťahujú sa k nim, smejú sa a inými spôsobmi ich vyzývajú k interakcii. Akonáhle sa dokážu batoliť, presúvajú sa samy od človeka k človeku a začínajú sa pripájať k ostatným deťom vo vekovo zmiešaných herných skupinách.
  • Malé deti sú pozoruhodne veselé a pokojné, asi kvôli všetkej pozornosti, ktorá sa im dostáva od toľkých rôznych ľudí. Vedci zaznamenali, že sú v dobrej nálade – s úsmevom, s jasnými očami – v priemere asi 90 % času, keď sú hore.

Nie všetci lovci a zberači sa zapájajú do spoločnej starostlivosti o dojčatá, podobne ako v kmeni Efe, ale všetky tieto kultúry sú pri spomínanej činnosti zrejme oveľa viac spoločenské. Agresívne správanie voči deťom je takmer nemožné. Ak sú otec alebo matka podráždení a správajú sa kruto k svojmu dieťaťu, ostatní okamžite zasiahnu, upokoja rodičov a zároveň sa postarajú o dieťa. Vzhľadom k tomu, že starostlivosť o deti je verejná, môže každá osoba, vrátane malých detí, pozorovať, ako sa to robí. Nikto sa nestane rodičom bez toho, aby mal veľa skúseností so správaním a starostlivosťou o deti iných ľudí. Žiadny dospelý sa nestará o dieťa bez pomoci.

S našou spoločnosťou sa to nedá porovnať!


[1] Morelli, G., Ivey Henry, P., & Foerster, S. Relationships and Resource Uncertainty: Cooperative Development of Efe Hunter – Gatherer Infants and Toddlers. "In D. Narvaez, K. Valentino, A. Fuentes, J. McKenna, & P. Gray (Eds.), Ancestral Landscapes in Human Evolution. New York: Oxford University Press. Bude vydané v roku 2014.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.