Vaše dieťa určuje smer, ale vy určujete prostredie.

Detská nesloboda je vážnou spoločenskou otázkou. Je podľa môjho názoru zodpovedná za dramatický nárast výskytu detskej depresie a samovrážd. Ľudia každého veku potrebujú slobodu, a preto trpia, pokiaľ im ich slobodu vezmú. Ako spoločnosť sme túto skutočnosť pochopili v súvislosti s dospelými, ale strkáme hlavu do piesku namiesto toho, aby sme videli, že aj deti túžia po slobode a potrebujú ju, aby boli šťastné a mohli sa zdravo vyvíjať. Ak by deti mali moc, povstali by na protest a vynútili by si pozornosť a realizáciu nápravy podobne, ako to spravili africkí Američania, ženy a homosexuáli v minulosti a súčasnosti. Deti však túto moc nemajú.

Predpokladajme, že ste rodičom, ktorý uznáva myšlienku, že deti potrebujú slobodu, aby mohli byť šťastné a zdravo sa vyvíjali. Ako by ste sa mohli stať dôverujúcim rodičom napriek všetkým spoločenským silám a dať svojim deťom viac slobody? Uvádzam 6 návrhov. Prvé tri súvisia s prehodnotením našich myšlienok a zvykov, zvyšok súvisí s vytvorením zdravého prostredia pre naše deti.

1. Začnite prehodnotením vašich vlastných hodnôt: Čo to znamená žiť dobrý život?

Prvým krokom k dôverujúcemu rodičovstvu je preskúmať vlastné hodnoty a porozmýšľať, ako by ich bolo možné aplikovať aj na naše deti a na vzťahy s nimi. Ceníme si slobodu, osobnú zodpovednosť, vlastnú iniciatívu, asertivitu, čestnosť, autentickosť a starostlivosť o blaho iných? Ak sú tieto hodnoty vysoko vo vašom rebríčku hodnôt, pravdepodobne chcete byť dôverujúcim rodičom. Žiadnu z týchto vlastností sa však dieťa v škole nenaučí. Môže ich získať jedine dennou skúsenosťou takej výchovy, ktorá ich podporuje alebo túto možnosť stratí výchovou, ktorá ich potláča.

Svojim deťom pomôžeme rozvíjať tieto hodnoty tým, že nimi budeme sami žiť a že ich budeme uplatňovať aj vo vzťahu k našim deťom. Dôvera podporuje dôveryhodnosť. Monitorovanie, vypytovanie sa a poučovanie podporuje podvádzanie. Vytrvalé usmerňovanie bráni deťom zažívať slobodu a rozvíjať svoju osobnú zodpovednosť a vlastnú iniciatívu. Testovanie a súťaživosť, do ktorých deti nútia v škole a v iných aktivitách organizovaných dospelými vyvoláva defenzívny prístup k životu a oberá ich o príležitosti k rozvoju čestnosti, asertivity a skutočného záujmu o ostatných.

2. Opusťte myšlienku, že určujete budúcnosť svojho dieťaťa alebo ste za ňu zodpovední.

Ak si vážime slobodu a osobnú zodpovednosť, musíme rešpektovať právo dieťaťa zvoliť si vlastné smerovanie v živote. Naše ambície nemôžu byť ich ambíciami, a ani naopak. Určovanie budúceho smerovania sa začína už v detstve, nie vo veku 18, 21 alebo 35 rokov. Aby sa deti naučili zodpovednosti, musia mať možnosť rozhodovať sa a naučia sa to len tým, že to budú denne trénovať.

Všetci milujúci a starostliví rodičia sa obávajú o budúcnosť svojich detí, takže je veľmi ťažké nepokúšať sa kontrolovať ju. Pokus o kontrolu však neprinesie žiadaný výsledok. Ak sa pokúsime určovať svojim deťom ich život, pripravujeme ich o príležitosť určovať si svoj život samostatne. Ak ich budeme sprevádzať a navigovať labyrintom bežného denného života, bránime im v tréningu ich vlastnej navigácie. Ak im budeme ponúkať priveľa nevyžiadaných rád, znížime šancu, že nás deti požiadajú o našu radu, keď ju skutočne budú chcieť a potrebovať.

Ak sa chceme naučiť byť dôverujúcimi rodičmi, možno si budeme musieť pravidelne pripomínať, že nie sme našimi deťmi a naše deti nie sú nami. Sme jednoducho súčasťou okolia svojho dieťaťa, ktoré naše dieťa používa, aby vytváralo seba samého. Osud našich detí je dostať sa z nášho sveta do sveta, ktorému možno už nemusíme rozumieť. Nemôžeme kontrolovať toto smerovanie a spravíme našim deťom medvediu službu, ak sa im v tom pokúsime zabrániť. Či naše deti uspejú alebo zlyhajú je na našich deťoch, nie na nás; a meradlo úspechu alebo neúspechu si tiež určia deti samy, nie my. Svet je plný nespokojných a nešťastných právnikov, lekárov a šéfov; a taktiež plný úradníkov a vrátnikov, ktorí sú so svojím životom spokojní. Úspešná kariéra ešte neznamená úspešný život. V akejkoľvek profesii môžeme byť šťastní alebo nešťastní a záleží predovšetkým na tom, či sme presvedčení, že náš život je skutočne náš. Znie to ako banálna vec alebo klišé, ale priveľa ľudí na tieto základné veci zabúda, keď začnú vychovávať vlastné dieťa.

3. Odolajte pokušeniu byť v neustálom kontakte so svojim dieťaťom, monitorovať jeho denné aktivity a učenie alebo vypytovať sa na detaily jeho dňa.

V dnešnom svete moderných technológií je jednoduché a lákavé snažiť sa sledovať každý krok svojho dieťaťa. Môžeme ho pozorovať pomocou skrytých kamier, môžeme zisťovať, aké internetové stránky si dieťa číta, môžeme trvať na neustálych telefonických správach, v ktorých nám oznámi, čo robí a kde sa nachádza, dokonca mu môžeme nainštalovať GPS zariadenie, ktoré nám umožní sledovať každý jeho pohyb a kde sa práve nachádza podobne ako väzňom. Môžeme si dokonca odôvodniť také sledovanie vlastným presvedčením, že to znamená, ako veľmi nám na našom dieťati záleží. Ale ako by sa páčilo nám byť neustále sledovaní? Ako by sa nám páčilo, keby niekto, napríklad milujúci manžel alebo manželka, neustále sledoval, nahrával a hodnotil všetky naše činnosti v súkromí? Posolstvo, ktoré nesie každé takéto sledovanie, znie: „Neverím ti“.

Nikto však nepotrebuje žiadnu modernú technológiu na vyjadrenie nedostatku dôvery. Bežná staromódna metóda neustáleho detailného vypytovania spraví svoje sama osebe. Dôverujúci rodič nežiada detailné správy – od svojho dieťaťa ani od nikoho iného – o tom, ako dieťa strávilo tých pár hodín, ktoré nebolo na dohľad. Každý má právo na súkromie, na tajomstvá a na experimentovanie bez posudzovania. Vypytovanie sa ohľadom súkromných vecí zasieva semienko nečestnosti.

4. Ak je to možné, presťahujte sa niekam, kde sa deti môžu hrať vonku a kde sa dospelí susedia a ich deti vzájomne poznajú.

Ako dôverujúci rodičia máme voči svojim deťom niekoľko hlavných povinností. Nemôžeme za dieťa kormidlovať jeho loď a často ani mnohé potrebné zručnosti. Môžeme však poskytnúť dieťaťu priestor, v ktorom sa naučí kormidlovať. Tým priestorom je štvrť, v ktorej sa rozhodneme bývať.

Realitní agenti často vravia, že hlavnou starosťou mladých rodín ohľadom spoločného bývania je kvalita miestnej štátnej školy, ktorú posudzujú hlavne podľa výsledkov štandardizovaných testov a počtom prijatých študentov na univerzitu. Dôverujúci rodičia však také starosti nemajú. Zaujíma ich skôr kvalita štvrte.

Ak sa deti majú hrať slobodne, musia mať miesta, kde to môžu robiť. Štvrť plná veľkých domov, kde sa však nehrajú žiadne deti v skupinách nie je vhodnou štvrťou pre dieťa. Je potrebné sa pokúsiť pohľadať takú štvrť, kde sa môžu spoločne hrať deti rôzneho veku bez bezprostredného dozoru dospelých. Naše dieťa sa k nim rado pripojí a bude sa od nich učiť. Bezpečnosť je v dostatočnom počte. Čím viac detí a čím širšie vekové spektrum, tým bezpečnejšia a zaujímavejšia bude táto skupina pre každé ďalšie dieťa, ktoré sa bude chcieť hrať vonku. Toto často nájdete vo štvrtiach, v ktorých nestoja okázalé domy, kde ľudia nie sú až tak bohatí, kde sa kladie menší dôraz na výkon v škole a kde sa deti hrajú na spoločných priestranstvách namiesto toho, aby sa hrali samy za vysokými plotmi.

Hľadajme tiež štvrte, kde aj rodičia trávia časť svojho času vonku a spoznávajú svojich susedov a ich deti. Poznať svojich susedov je najistejším spôsobom, ako zabezpečiť bezpečnosť štvrte a spoznať skutočné nebezpečenstvá alebo riziká, ktoré sa môžu vyskytnúť. Sieť rodičov, z ktorých sa postupne stávajú priatelia umožňuje všetkým zdieľať informácie o výchove a o vývoji dieťaťa, vďaka čomu sa rodičia môžu naučiť, ako viac dôverovať svojim deťom. Navyše susedia môžu slúžiť našim deťom ako ďalšie modely dospelosti. Bez ohľadu na to, ako ste skvelý/á vy alebo váš/vaša partner(ka), vaše dieťa potrebuje poznať aj ďalších dospelých v bežných situáciách, aby si mohlo spraviť predstavu o dospelosti a získať nové informácie o možnom smerovaní v živote.

5. Pracujte spoločne s ostatnými rodičmi v susedstve na vytvorení bezpečných miest, kde sa môžu deti stretávať a bez dozoru hrať.

Je pomerne ťažké nájsť v dnešnej dobe štvrť s opísanými vlastnosťami a z finančných alebo iných dôvodov sa možno do takej štvrte nemôžete presťahovať, aj keby sa vám podarilo ju nájsť. Môžete sa však pokúsiť o vytvorenie takej štvrte tam, kde práve žijete. Možno bude potrebné prevziať iniciatívu tým, že spoznáte ostatných rodičov v susedstve a zorganizujete spoločné stretnutie, kde prediskutujete spoločné veci. Časť rodičov sa rada zapojí do takej aktivity, ale niekto bude musieť túto aktivitu iniciovať. Už táto iniciatíva sama osebe podporuje priateľstvá medzi rodinami, ktoré následne podporia priateľstvá aj medzi deťmi a ich spoločnú hru.

S ostatnými rodičmi sa môžete dohodnúť aj na úprave miestneho ihriska a na nejakom systéme dozoru, pokiaľ usúdite, že pre bezpečnosť je prítomnosť dospelého nevyhnutná. Keď sa budú pripájať do hier ďalšie deti a keď sa vekové spektrum detí začne rozširovať, možno usúdite, že prítomnosť dospelého už nie je vždy potrebná. Niekedy je lepšie postupovať pomaly po jednotlivých krokoch.

Pamätajme si, že sa ako dôverujúci rodičia nestretávame s ostatnými rodičmi preto, aby sme deťom našli kamarátov. Stretávame sa s nimi preto, aby sme deťom vytvorili priestor, kde si deti môžu nájsť vlastných kamarátov, ktorých si vyberú. Možno spoločne s ostatnými rodičmi zorganizujete aj výlety, dovolenky alebo kempovanie na takých miestach, kde sa deti budú môcť hrať v relatívnej slobode, zatiaľ čo sa vy budete môcť venovať spoločnosti ostatných dospelých.

Keď som bol ešte univerzitným študentom v New Yorku, pracoval som ako dozor v centre Clinton Youth Center. Založila ho organizácia YMCA/YWCA ako bezplatnú alternatívu pre deti, ktoré si nemohli dovoliť „ozajstné“ mládežnícke centrum. Nachádzalo sa v starej ošarpanej budove, ale pre miestne deti rôzneho veku to bolo útočisko. Vnútri bola telocvičňa, rôzne druhy nástrojov a miestnosti, kde sa deti mohli spoločne len tak stretávať. Deti a dospievajúci sa tiež hrali na ulici priamo pred budovou, čo bolo bezpečné vďaka ich veľkému počtu. Kedykoľvek po vyučovaní boli v budove maximálne dvaja dospelí (hlavný správca a ja, ale ja som mal v tom čase len 19 rokov) a približne 200 detí. Nazývali nás „dozorom“, ale v skutočnosti sme dozerali len veľmi málo. Boli sme tam hlavne preto, aby sme riešili akútne problémy a ujímali sa detí, ktoré sa s nami chceli porozprávať. Niekedy som brával celý oddiel malých detí do Central Parku do zoo alebo len tak, aby sa mohli hrať na tráve namiesto ulice.

Deti prichádzajúce do centra sa správali pozoruhodne slušne napriek tomu, že takmer všetky pochádzali z tzv. nemajetných rodín. Sami sa organizovali a starali sa o seba navzájom. Sloboda a voľné vekové miešanie boli základom úspechu tejto inštitúcie. Staršie deti sa naučili zodpovednosti starostlivosťou o mladších, mladšie sa zas naučili nových schopnostiam a zručnostiam od starších. Našli by ste tu aj staršie deti ako pomáhajú mladším z domácimi úlohami nie preto, že by ich tým niekto poveril, ale len tak, pretože ich tešilo pomáhať a menšie deti stáli o ich pomoc.

V čase svojho štúdia som mal aj inú prácu ako „spoločník“ pre malú skupinu bohatých detí rovnakého veku, ktoré žili vo štvrti East Side. V ostrom kontraste oproti deťom z centra Clinton Youth Center boli tieto deti nespratné. Po piatich týždňoch utrpenia som podal výpoveď. Neustále ma testovali, či to s nimi vydržím a túto súťaž napokon vyhrali. Pamätám si, ako veľmi som si želal poslať všetkých do centra Clinton Youth Center, kde by sa od „znevýhodnených“ detí mohli naučiť slušnému správaniu.

Vo všetkých štvrtiach potrebujeme miesta ako je Clinton Youth Center, kde sa deti môžu stretnúť, voľne spolu interagovať, pripojiť sa k tamojšej detskej kultúre a trénovať si vlastnú zodpovednosť. Toto centrum však nezaložili myslitelia a detskí psychológovia. Založili ho ľudia, ktorí majú rozumnú predstavu o tom, čo deti chcú a potrebujú, a ktorí si uvedomujú, že na niečo také nepotrebujú kopu peňazí.

6. Zvážte alternatívy k bežnému vzdelávaniu.

O tomto bode sa viac rozpíšem v nasledujúcom článku. Ako som už viackrát spomenul, škola obmedzuje slobodu detí a berie im tým príležitosť naučiť sa zodpovednosti a sebaurčeniu. Zo školy sa stala kultúrna príšera, ktorá pohlcuje slobodu detí a celých rodín. Ako spoločnosť sa stále častejšie obraciame na školu, aby vyriešila problémy detí napriek do očí bijúcim dôkazom, že tieto problémy vyriešiť nedokáže. Je ťažké poslať deti do bežnej školy a stále sa správať ako dôverujúci rodič, pretože školský systém už svojim založením podnecuje nedôveru. Mnohí pravidelní čitatelia tohto blogu hľadali a našli alternatívy ku tradičnej školskej dochádzke a v nasledujúcej eseji budem o niektorých možných alternatívach diskutovať.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.