Jan
18

„ADHD osobnosť“ IV: Možné riziká liekov proti ADHD

„ADHD osobnosť“ IV: Možné riziká liekov proti ADHD

Čítať predchádzajúcu časť článku

Späť na úplný začiatok článku

Stimulačné lieky proti ADHD sú pomerne silné chemické látky, ktoré výrazne menia chemické prostredie v mozgu a zatiaľ nepoznáme ich dlhodobé účinky u človeka. Ich časné nežiaduce účinky sú však dobre zdokumentované. V rôznej miere u rôznych jednotlivcov môžu tieto látky vyvolávať nespavosť, nechutenstvo, stratu hmotnosti, potlačenie rastu u mladších detí, bolesti hlavy, Tourettov syndróm, neschopnosť jasne myslieť, depresiu, psychotické epizódy a mnoho ďalších nežiaducich účinkov, ktoré sú farmaceutické spoločnosti povinné uviesť. Niektorí ľudia vôbec netolerujú tieto lieky kvôli týmto účinkom, ale u väčšiny sa metódou pokus-omyl podarí nájsť vhodný liek a vhodnú dávku tak, aby dokázali liečbu zvládnuť.

Lieky u väčšiny ľudí zlepšujú ich výkon v škole. Keď užívajú lieky, dokážu si plniť svoje povinnosti a majú lepšie známky, ako keď ich neužívajú. To platí aj pre študentov, ktorí nie sú až tak impulzívni a nikdy nedostali diagnózu ADHD. Aj kvôli tomu sa na stredných a vysokých školách stáva, že študenti bez diagnózy ADHD nelegálne užívajú tieto lieky (získavajú ich od diagnostikovaných študentov, ktorí ich odmietajú užívať). Neexistuje dôkaz, že tieto lieky zlepšujú dlhodobé učenie a schopnosť zapamätať si informácie dlhodobo, ale jednoznačne krátkodobo zlepšujú výkon v škole a známky.[3]

Používanie týchto liekov s cieľom zlepšovať výkon v škole je trochu analogické k používaniu steroidov u športovcov s cieľom zlepšiť ich výkonnosť pri atletike. V oboch prípadoch vysoko konkurenčné prostredie podporuje užívanie chemických látok. Rodičia, učitelia a aj samotní študenti vidia, že lieky zlepšujú výkon na štandardizovaných testoch a všetci to považujú za dobrú vec. V našej spoločnosti sa výkon v škole a hlavne na štandardizovaných testoch stal viac-menej meradlom hodnoty jednotlivca, takže čokoľvek, čo zlepší tento výkon stojí za prípadné nežiaduce následky. A ako sa postupom času aj škôlky stále viac podobajú na základné školy svojimi požiadavkami a testami, môžeme pozorovať rastúci počet škôlkarov vo veku 2 až 4 rokov, ktorí užívajú rovnaké lieky.[3] Nikto ani len netuší, aké dlhodobé účinky budú mať tieto lieky na vyvíjajúci sa mozog malého dieťaťa.

V skutočnosti však nikto netuší, aké budú dlhodobé účinky týchto liekov na akýkoľvek ľudský mozog. Jedna z možností, ktorá je podložená niekoľkými výskumami hovorí, že lieky bránia normálnemu vývoju, ktorý by u človeka mal viesť k postupnému zvládnutiu impulzívnosti a nadobudnutiu väčšej miery sebakontroly počas neskorého detstva a adolescencie. V dnešnej dobe už vidíme, že je stále viac ľudí, ktorí si prenášajú diagnózu ADHD aj do dospelosti a pokračujú v užívaní príslušných liekov. Môže to byť spôsobené čiastočne aj tým, že mnohí z týchto dospelých užívali lieky počas skorších štádií svojho vývoja, čím sa zamedzilo normálnemu vývoju ich mozgu? Štúdie na zvieratách totiž veľmi jasne ukázali, že niektoré lieky môžu mať tento účinok (niektoré z týchto štúdií opíšem v nasledujúcom článku), ale štúdie, ktoré by testovali túto hypotézu na ľuďoch sa zatiaľ neuskutočnili.

Vo všeobecnosti mávajú psychoaktívne látky dlhodobé účinky, pričom najčastejším z nich je potenciálne dlhodobá závislosť na týchto látkach. Zaujímavým a stále kontroverzným príkladom je používanie antipsychotík pri liečbe schizofrénie. Tieto lieky sa považujú za zázrak modernej psychiatrie, keďže vďaka nim sú pacienti so schizofréniou zvládnuteľnejší a môžu žiť samostatne mimo psychiatrických liečební. Na druhej strane však dnes už vieme, že v rozvojových krajinách, kde je farmakologická liečba schizofrénie omnoho menej dostupná ako v rozvinutých krajinách, ľudia s omnoho vyššou pravdepodobnosťou dokážu schizofréniu časom prekonať.[4] Jednou z rozumných interpretácii tohto pozorovania by mohlo byť, že farmakologická liečba schizofrénie spôsobí zmenu dočasného zdravotného stavu na chronický stav.[5]

Mohlo by to isté platiť aj pre ADHD? V tejto chvíli to nevieme. Farmakologické spoločnosti nemajú motiváciu usporiadať alebo podporovať také výskumy ani pre schizofréniu, ani pre ADHD. Navyše štúdie potrebné pre zodpovedanie tejto otázky by trvali príliš dlho a boli by príliš komplexné, aby bol záujem písať na túto tému dizertačné práce. A aj keby sa našla ochota, tieto štúdie je takmer nemožné usporiadať tak, aby priniesli jasné a spoľahlivo interpretovateľné výsledky. Skutočný experiment by si vyžadoval rozdeliť dobrovoľníkov do rôznych liečebných režimov a dlhodobo ich sledovať, čo však nie je možné z etických a právnych dôvodov.

Tento typ experimentu je však možné uskutočniť na pokusných zvieratách a výskum v tejto oblasti skutočne poukazuje na možnosť, že lieky proti ADHD môžu dlhodobo vyvolať predĺženie trvania choroby, proti ktorej sa užívajú. V jednej takej štúdii George Ricaurte so svojimi kolegami podávali jednej skupine opíc Adderall (jeden z najčastejšie podávaných liekov proti ADHD) a druhej skupine podávali placebo.[6] Adderall dávkovali tak, aby koncentrácia lieku v krvi bola rovnaká ako u ľudí, ktorí sa ním liečia. Po 4 týždňoch užívania prestali opiciam Adderall podávať na 2 týždne, zvieratá následne usmrtili a skúmali ich mozog. Hlavným výsledkom štúdie bolo, že opice s liečbou proti ADHD mali o 30–50% znížené hladiny dopamínu a dopamínových transportných molekúl v striate, ktoré je jednou z oblastí mozgu zodpovedných za kontrolu impulzívnosti. V tejto chvíli nikto nevie, čo sa stane pri liečbe, ktorá trvá dlhšie ako 4 týždne a nikto nevie ani to, či dlhšie obdobie po vysadení liečby povedie alebo nepovedie k obnove normálnych hladín dopamínu v striate.

Vzhľadom k mnohým neznámym a potenciálnym rizikám, ktoré vyplývajú z výskumu na zvieratách si myslím, že by sme sa mali prikláňať na stranu opatrnosti pri zvažovaní liečby ADHD stimulačnými liekmi. Našou prvou líniou liečby ADHD by malo byť hľadanie alternatívnych spôsobov školskej dochádzky, aby sa deti mohli učiť svojím vlastným spôsobom a aby by ich nikto neposudzoval podľa výkonu na štandardizovaných testoch. Liečba liekmi by mala byť vyhradená len pre mizivé percento jednotlivcov, ktorí sú natoľko impulzívni, že nedokážu žiť spokojne a šťastne v akomkoľvek prostredí, ktoré naša spoločnosť dokáže vytvoriť.


[1] This model, which is now considered the standard cognitive model for ADHD, was initially proposed by Russell Barkley and his colleagues (1997), „Behavioral inhibition, sustained attention, and executive functions: Constructing a unified theory of ADHD,“ Psychological Bulletin, 121, 65–95.

[2] See, for example, Jensen & colleagues (1997), Journal of the American Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 36, 1672–168.

[3] See Mayes & colleagues (2009), Medicating Children: ADHD and Pediatric Mental Health (Harvard University Press).

[4] K. Hopper & colleagues (2007). Recovery from schizophrenia: An international perspective (Oxford University Press).

[5] I have reviewed the evidence for this in P. Gray (2010), Psychology, 6th edition (Worth Publishers), pp 643–644.

[6] G. Ricaurte & colleagues (2005). "Amphetamine treatment similar to that used in the treatment of ADHD damages dopamine nerve endings in the striatum of adult nonhuman primates. The Journal of Pharmacology and Experimental Therapeutics, 315, 91–98.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.