Z dobrých evolučných dôvodov sú niektorí ľudia veľmi impulzívni.

V minulom článku som sa venoval súvislosti medzi dramatickým nárastom počtu detí s diagnostikovanou poruchou ADHD a reštriktívnym systémom školstva. Škola je stále viac miestom súťaživosti a štandardizácie a typy správania, ktoré by sme v minulosti považovali ešte za normálne dnes považujeme už za abnormálne. V USA sme diagnostikovali poruchu ADHD u približne 12% chlapcov a 4% dievčat. V akej spoločnosti to žijeme, ak považujeme 12% chlapcov (jedného z ôsmych) za psychicky chorých ľudí, ktorí potrebujú liečbu silnými liekmi na psychiku?

Zopár čitateľov komentovalo môj predchádzajúci článok a namietalo voči mojej sociologickej analýze vzhľadom k dôkazom, že mozgy ľudí, ktorým diagnostikovali ADHD sa líšia od mozgov zdravých ľudí. Podľa nich je rozdielnosť v štruktúre mozgového tkaniva dôkazom, že ADHD je biologická alebo medicínska porucha a že sociologická analýza nie je v tomto prípade na mieste. Keď sa však nad tým zamyslíme detailnejšie, rýchlo si uvedomíme, že v skutočnosti sa nejedná o žiadne protirečenie medzi biologickou a sociologickou analýzou poruchy ADHD, a to isté platí aj pre iné stavy, ktoré označujeme ako poruchy. V môjho článku som sa pokúsil vysvetliť značný nárast výskytu diagnózy ADHD počas posledných 2 až 3 dekád. Nemyslím si, že tento nárast vyvolali zmeny v ľudskom mozgu za posledných 30 rokov. Myslím si, že primárnym dôvodom je zmena hodnôt spoločnosti a podmienok v školách. V súčasnosti sme ako spoločnosť omnoho menej tolerantní voči deťom, ktoré sa nedokážu prispôsobiť našej povinnej školskej dochádzke, ako sme boli v minulosti, a tak týmto deťom diagnostikujeme poruchy psychiky a podávame im lieky.

Čiastočnou (avšak vôbec nie úplnou) analógiou by mohla byť homosexualita. Podstatou homosexuality je biologická odlišnosť v štruktúre mozgu. Avšak rozhodnutie o tom, či budeme homosexualitu označovať za poruchu alebo nie je otázkou širokej verejnosti. Do roku 1973 bola homosexualita na oficiálnom zozname porúch psychiky Americkej psychiatrickej asociácie, ale v tomto roku ju zo zoznamu vypustili. Zo dňa na deň boli homosexuálni jedinci zrazu bez poruchy psychiky. Toto rozhodnutie jasne odráža zmenu postoja verejnosti, ktorá umožnila ľuďom s mierne odlišnou štruktúrou mozgu žiť šťastnejší život ako predtým, keď si svoju sexuálnu orientáciu museli nechávať viac-menej sami pre seba a boli objektom násilia alebo ich dokonca mohli zatknúť, ak sa prejavovali na verejnosti. Ohľadom homosexuality sa naša spoločnosť stala liberálnejšou a otvorenejšou. Ohľadom určitej detskej neposednosti a impulzívnosti, ktorá vedie k diagnóze ADHD sa však naša spoločnosť stala menej liberálnou a akceptujúcou.

Porucha ADHD samozrejme nie je úplne analogická homosexualite. U diagnostikovaných ľudí sa ADHD môže líšiť stupňom závažnosti. Navyše len málo ľudí (a tým myslím skutočne minimálny počet ľudí) s touto diagnózou má také výrazné až extrémne prejavy, že väčšina verejnosti by za akýchkoľvek spoločenských podmienok ich stav považovala za poruchu, ktorá si jednoznačne vyžaduje nejakú formu liečby. Lenže väčšina ľudí s touto diagnózou má omnoho menej závažné prejavy – prejavy, ktoré narušujú predovšetkým vyučovanie v škole a podobné aktivity, ale za iných okolností a v inom prostredí by tieto prejavy mohli byť dokonca užitočné.

Vo zvyšku tohto článku by som sa rád stručne venoval súčasnej predstave o kognitívnych a nervových podkladoch pre ADHD a vysvetlil, prečo si myslím, že by sme sa mali viac zamerať na to, aby sa zmenil súčasný systém vyučovania s cieľom prispôsobiť sa detskej rozmanitosti namiesto toho, aby sme prispôsobovali náš pohľad na detskú psychológiu s cieľom vyhovieť školskému vyučovaniu.

Čítať ďalej…

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.