Bežné spôsoby učenia sú všeobecne jednostranné. „Učiteľ“ prednáša poznatky vo forme záverov prostredníctvom slov a obrazov a od „žiakov“ sa očakáva, že budú tieto poznatky a závery bezchybne prijímať. Majú si ich zapamätať až do času skúšok, na ktorých majú zopakovať tie isté slová a obrazy takým spôsobom, aby sa ukázalo, že prenos poznatkov prebehol prevažne úspešne. Čím lepšie študent zopakuje poznatky, tým je považovaný za schopnejšieho a tým lepšiu známku dostane.

Pri tomto spôsobe prijímania informácií môže byť počet žiakov na učiteľa vysoký pri zachovaní rozumnej účinnosti tejto vzdelávacej metódy. Keď je rola učiteľa slúžiť iba ako vysielač informácií a žiaci sú degradovaní na poslušné nádoby, do ktorých majú byť poznatky vkladané, desiatky alebo dokonca stovky pasívnych žiakov môžu byť obsluhovaní jedným aktívnym učiteľom. Tým je vytvorené rozdelenie triedy na pasívnu a aktívnu časť; jediná úloha učiteľa je aktívne vyučovať a jediná úloha žiaka je pasívne sa učiť. V tejto homogénnej skupine je napredovanie rýchlejších žiakov brzdené, aby sa stíhali učiť aj ostatní žiaci; pomalší žiaci sú nútení niektoré časti učiva odfláknuť, aby vytvorili dojem, že stíhajú.

Stav pasívnej receptivity spôsobuje problémy žiakom, ktorých myseľ nie je pripravená na vytváranie logických konštruktov v takomto neaktívnom mentálnom stave. Dokonca aj pri zdanlivo pasívnej úlohe, akou je čítanie knihy, je to myseľ čitateľa, ktorá aktívne podnecuje k pokračovaniu na každé ďalšie slovo alebo k otočeniu strany, a je to vôľa čitateľa zapamätať si prečítané informácie. Neschopnosť naučiť sa niečo bez aktívneho zapojenia je zrejmá u malých detí, ktoré sa zvyčajne zúčastňujú a dávajú pozor len vtedy, keď je im dovolené nejakým spôsobom sa aktívne zapojiť do procesu učenia, čo deti rady dychtivo robia.

Z nejakého zvláštneho dôvodu sa začalo očakávať, že po niekoľkých rokoch jemného podmieňovania k pasivite a odstavenia od skutočnej interakcie pri vzdelávaní žiaci určitého veku ľahko skoncujú so svojimi mladistvými črtami ako zvedavosťou a nadšením. Jediný účel, ktorému toto slúži, je, aby jeden učiteľ mohol žiakov ľahšie spravovať a ukázňovať a aby sa zľahčil proces prenosu poznatkov ku žiakom. Žiaci, ktorí sa najťažšie vzdávajú svojho prirodzeného tiahnutia k jednaniu sú označení za menej inteligentných a výtržníckych, hoci história ľudstva ukazuje, že tí najmúdrejší a najambicióznejší ľudia sú často tí, ktorí si zachovajú svoj prirodzený smer a sú označovaní týmito nálepkami a podrobení ostrakizmu.

Keď je proces učenia pasívny a nepodnecovaný zvedavosťou žiaka, vyústi často k veľmi čiastkovému a neúplnému vzdelaniu. Učitelia a vládcovia určujú žiakom, ktoré konkrétne kategórie poznatkov sú relevantné a hodné naučenia sa a v akom poradí. Keď je vzdelanie rozčlenené a centrálne naplánované takýmto spôsobom, žiaci prijímajú poznatky bez širšieho kontextu. Začnú vidieť svet podľa rôznych optík s nedostatočnými a neúplnými detailami. Toto nastane namiesto aktívneho a dobrovoľného vzdelávania, pri ktorom každý nový poznatok zapadne logicky konzistentne do existujúcej štruktúry a doplní predchádzajúce poznatky, čím postupne vzniká stále precíznejší pohľad na svet, ako keď sa postupne zaostruje fotoaparát. Namiesto toho sa však staré témy stávajú zastarané a nerelevantné a sú vytláčané novými témami.

Napokon sa pasívni žiaci stanú veľmi zdokonalenými špecialistami na určitý výsek skutočnosti, ignorujú zvyšok existencie a označujú každý iný poznatok za obor skúmania niekoho iného; nič nie je integrované s predchádzajúcimi poznatkami a žiak vyniká iba v opakovaní a zručnom používaní záverov, ktoré mu boli prezentované počas výuky.

Tento proces, aplikovaný od malička, má kumulatívny dehumanizačný účinok na žiakov. Dlhé hodiny, ktoré musí žiak stráviť v škole, majú za následok, že učitelia a ostatní úradníci budú čiastočne v roli rodičov žiakov, a to bez kvalifikácie alebo ich súhlasu. Pochopiteľne, že učitelia nezvládnu vykonávať všetky úlohy nevyhnuté na vychovanie zdravého a schopného dospelého človeka, vrátane poskytnutia vhodnej výživy, citovej opory, prirodzenej socializácie, výchovy k etike, záujmom, súcitu, láske, rozumu, nenásilnej komunikácii, atď. Žiaci sú nútení obetovať väčšiu časť času svojho dospievania na to, aby sa naučili veci považované svojimi učiteľmi za vhodné. Toto nie je voči nim v žiadnom prípade spravodlivé.

Uniformita v školstve ničí v ľuďoch individualitu a tvorivosť. Keďže všetky deti sú naučené myslieť rovnakým, sociálne akceptovaným spôsobom, menej z nich bude mať jedinečné výhľady a vytvoria menej unikátnych diel. Preto, že spôsoby výuky nie sú šité na mieru prirodzeným individuálnym spôsobom učenia a chápania sveta, väčšina bude nútená opustiť svoj vrodený spôsob myslenia a bude nútená prijať rovnaké mentálne a pocitové metódy ako ostatní. Pokrok civilizácie je brzdený, pretože väčšina ľudí je schopná len opakovať spôsoby, ktoré už poznajú a málo ľudí hľadá nové a radikálne metódy v spôsobe tvorenia vecí, akokoľvek lepšie by tie nové spôsoby boli.

Evolúcia sa vyznačuje obrovskou diverzitou spôsobov a charakteristík. Obmedzením diverzity človek nemôže zabrániť samotnej evolúcii.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.